MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

o porovnávanie určitých výstupov týchto predmetov v zmysle, ktorý je „lepší“, alebo snaha o aplikáciu
metód jedného predmetu v druhom.
1.1. Filozofické východiská komparácie EV a NV
Zo špecifík slovenského modelu etickej výchovy (EV) ako výchovy k prosociálnosti
a konfesionálneho modelu náboženskej výchovy (NV), vyučovanej prostredníctvom cirkví
a náboženských spoločností, a ich koexistencie vyplýva, že popri ich komplementárnosti sa na prvý
pohľad očakáva aj značný priestor na vzájomný prienik, najmä ak si uvedomíme spoločný zámer
oboch predmetov viesť žiakov k porozumeniu a praktickej aplikácii mravných kategórií a princípov.
Napriek tomu hlbšie poznanie ich cieľov a obsahu robia opodstatnenými podnety domácich
i zahraničných odborníkov na prehodnotenie prístupu k obom predmetom smerom a) k skúmaniu
možnosti otvorenejšieho, resp. ekumenicky orientovaného modelu NV; b) k väčšiemu dôrazu EV na
rozvoj etickej dimenzie osobnosti dieťaťa (v zmysle tradične chápanej etiky).
Ako vyplýva z historického vývinu aj legislatívneho kontextu oboch týchto predmetov, je zrejmé, že
tieto predmety v kontexte štátnych škôl vychádzajú z odlišných teoreticko-výchovných a filozofických
východísk. Zatiaľ čo EV sa radí k svetonázorovo neutrálnym predmetom, v NV dominuje religiózne,
teocentrické zameranie výchovy, podriaďujúce ostatné vzťahy primárnemu vzťahu medzi Bohom
a človekom. Hoci náboženská pedagogika pokladá výchovu v zhode s ostatnými pedagogickými
vedami za spôsob zámerného pôsobenia na dieťa, smerujúceho k jeho všestrannému rozvoju
a reflektuje nevyhnutnosť holistického edukačného prístupu, vyplývajúceho zo systémového
antropologického poňatia vzťahov dieťaťa k sebe, k ostatným ľuďom a k svetu; jej špecifikom je, že
na tieto vzťahy nazerá z pohľadu ďalšieho vzťahu – vzťahu medzi človekom a transcendentnom
(Šoltésová, 2008, s. 265).
Napriek tomu, že medzi filozofickými východiskami EV a kresťanskej etiky v rámci NV existujú tieto
rozdiely, oba predmety, EV aj NV, sa snažia realizovať to isté zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby
ľudia robili vám, robte aj vy im“. NV naplnenie tohto ideálu vidí v skutočnej obetavej láske agapé,
ktorá má svoj zdroj v transcendentnej existencii Boha, a ktorá rezonuje s prosociálnym prístupom,
s humanitou v EV. NV etickú výchovu k humanite nielenže „nesmie pokladať za nedostatočnú, ale
musí zápasiť o to, aby bola podporovaná...“ (Hanes, 2002). V každom prípade, keďže ide o dva
predmety v rámci tých istých škôl, musí medzi nimi existovať vzťah tolerancie a dialógu, hľadania
toho spoločného. Vzorom takéhoto prístupu môže byť postoj teológa D. Bonhoeffera (1992, s. 31),
ktorý definuje rovnaký cieľ kresťanskej a sekulárnej etiky, hoci prvá ho realizuje v božstve, v Ježišovi
Kristovi, a druhá v človeku. Takto „všetky etické úvahy majú jeden cieľ, aby som bol dobrý ja a aby
svet (skrze moje konanie) sa dobrým stal.“
Spoločné prvky cieľov oboch výchov smerujú v istom zmysle k rovnakým výstupom z vyučovacieho
procesu k rozvoju vedomia vlastnej identity; pozitívnejšiemu vzťahu k životu a ľuďom; k postupnému
zvnútorňovaniu mravných noriem; k osvojovaniu si správania do určitej miery odolného voči tlaku
spoločnosti; či schopnosti sebareflexie.
1.2. Výsledky komparačných výskumov predmetov NV a EV na 1. a 2. stupni ZŠ
Zámerom doposiaľ realizovaných prieskumov bolo zistiť a) súčasný stav metodického prieniku NV
a EV v ich podobne na 1. a 2. stupni ZŠ; b) odpoveď na otázku, nakoľko sú tematické okruhy projektu
k prosociálnosti prirodzenou súčasťou vyučovania NV. Použitými výskumnými metódami boli
v prvom druhu výskumu interview, náčuvy a pozorovania, pri skúmaní kľúčových pojmov EV v NV
predovšetkým obsahová analýza základných obsahových dokumentov EV a NV – učebných osnov
a učebníc.
1.2.1. Komparácia metodík NV a EV
Čo sa týka metodickej stránky výučby oboch predmetov, ako ukazuje práve školská prax, vyučovanie
NV a EV prebieha v podobných, nezriedka identických fázach. Oba predmety pokladajú za
83