MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

GRAMATIKA „PROPRÍRODNOSTI“ V MRAVNEJ VÝCHOVE
Andrea KLIMKOVÁ
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika Košiciach
Filozofická fakulta, Katedra aplikovanej etiky, e-mail: andrea.klimkova@upjs.sk
Abstrakt
Do výchovy sa premieta nová paradigma a naliehavosť podčiarknutá globálnymi problémami ľudstva,
že základ prežitia je stanovený a formovaný v oblasti kompetencií človeka pre svet moderný, pre svet
budúcnosti (Zelina). Ekologická etika by sa mala stať súčasťou nášho každodenného života nie ako
veda, ale ako spôsob komunikácie s prírodou, ako spôsob spolunažívania, ako naše vzťahovanie sa
k svetu. Jednou z možností je výchova a nastavenie morálky našich detí na tzv. proprírodný stupeň.
V príspevku sa zamýšľame nad proprírodnosťou, ktorú v našom ponímaní chápeme ako rozšírenie
prosociálnosti z oblasti ľudského spoločenstva (mikroúrovne) na oblasť prírody (makroúrovne).
Abstract
A New paradigm and urgency underlined by global problems of humankind is reflected into education
which claims that the basis of surviving is defined and formed in the field of human competence for the
modern world and for the future world (Zelina). Ecological ethics should be a part of our everyday life
not as a science, but as a means of communication with nature, as a means of coexistence, as refering
to the world. Education and positioning our children for the so-called nature-centeredness stage“ is of
the options. The main idea we are dealing in our item is the nature-centeredness, which in our
understanding is extension of other-centeredness in the scope of human society (microlevel) and in
the scope of nature (macrolevel).
I. Východiská. Proces mravného formovania je procesom utvárania mravnej osobnosti, utvárania
vzťahu človeka k človeku, k svetu. Nová skúsenosť človeka s ekologickou nestabilitou sveta je
sprievodným javom našej každodennosti v rôznych sférach, a preto sa ekologická a environmentálna
problematika stáva súčasťou diskurzov nielen v prírodných, ale aj v spoločenských vedách: vo
filozofii, psychológii, pedagogike. Ekologická gramotnosť ako zložka vzdelávania a výchovy sa týka
celého človeka, nielen jeho intelektu. Prostredníctvom emócií svet prežívame, prostredníctvom
rozumu o svete premýšľame. Oba tieto prístupy nám však až spolu umožnia porozumieť svetu.
Môžeme konštatovať, že k utváraniu cností je dieťa alebo mladý človek kondicionovaný nielen
prostredníctvom kognície (poznávania) – sprostredkovania poznatkov, poznania hodnôt, noriem aj
pravidiel, ale aj prostredníctvom spracúvania a interpretácie týchto poznatkov
a prostredníctvom hodnotenia. Pozitívny postoj k ľuďom, k živej i neživej prírode, životnému
prostrediu, k životu je spravidla definovaný ako vymedzenie určitých znalostí, hodnôt, modelových
postojov a zručností vo vzťahu k prírode, k Zemi. Globálne kľúčové kompetencie premietajúce sa do
výchovy sú sformulované ako požiadavky cieľavedomého rozvíjania uceleného, aktívneho a tvorivého
vzťahu človeka k svetu.
Ekologická etika ako subodbor aplikovanej etiky prekračujúc demarkácie „ľudského“ sa pýta na to,
„čo musíme vedieť a ako máme konať s ohľadom na ekologický rozmer nášho bytia. Čo musíme
vedieť a ako máme konať vo vzťahu k mimoľudským bytostiam, rastlinám, geologickým objektom,
ekosystémom“ (Stekauerová, 2003, s. 6).
V kontextoch a spoločných súradniciach mravnej výchovy, ekologickej etiky a environmentálnej
výchovy existujú otázky, ktoré sú odborníkmi označované ako ťažiskové a ktorými je potrebné sa
zaoberať, napr. hodnotová (re)orientácia spoločnosti, rozvoj a akceptácia ekologickej či
environmentálnej etiky, rast environmentálneho uvedomenia a premietnutie týchto fenoménov do
výchovy. Vieme, že výchova má kultivovať človeka a zavŕšením mravnej výchovy má byť praktické,
aktívne uplatňovanie mravných požiadaviek v rozličných situáciách, vo vzťahu k svetu, k prírode,
123