Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
Koncept sociálnej spravodlivosti a jeho filozofické a etické základy je nanajvýš dôleţitý
pre pochopenie otázok identity Európy z hľadiska sociálnej dimenzie. Bez pochopenia
súčasného filozofického a etického diskurzu o sociálnej spravodlivosti nám chýba skutočné
teoretické zázemie na adekvátnu analýzu tejto problematiky.
Pojem sociálnej spravodlivosti vo význame, ktorý reflektujeme z hľadiska jeho aktuálneho
diskurzu, sa objavuje aţ začiatkom devätnásteho storočia. Jedným z prvých, kto tento termín
tematizoval bol francúzsky socialista J. P. Proudhon. Neskôr sa k tomuto významu prihlásil aj
britský liberál J. S. Mill. Spomínaný koncept sociálnej spravodlivosti zaviedol do diskusie
o spravodlivosti ďalší rozmer, a to poţiadavku hospodárskej spravodlivosti v rozdeľovaní.
Úsilie o sociálnu spravodlivosť v devätnástom storočí sprevádzal taktieţ rozvoj marxizmu,
ktorý takisto značne napomohol v šírení myšlienky sociálnej spravodlivosti. Samozrejme,
marxizmus odmietal koncept sociálnej spravodlivosti ako „zastaranú frázu“, avšak nemoţno
prehliadnuť, ţe sociálna spravodlivosť sa implicitne objavuje aj v Marxovom diele. Na
prelome 19. a 20. storočia sa pojem sociálna spravodlivosť pouţíval v naznačenom
hospodárskom význame uţ beţne, a tak je to dodnes.
Dva pohľady na sociálnu spravodlivosť
Skôr, ako sa dostaneme k najznámejším súčasným teoretickým pohľadom na sociálnu
spravodlivosť, prenesme sa do danej problematiky jedným príznačným príkladom amerického
filozofa Roberta Nozicka. Nozik rozpráva príbeh basketbalistu Wilta Chamberleina, ktorý hrá
výborný basketbal a priťahuje svojou hrou všetkých fanúšikov. Zaslúţi si väčší príjem, keď je
najlepší? – pýta sa Nozick. Jeho odpoveď je pochopiteľne kladná. Ak Chamberlein hrá
natoľko dobre, ţe sú ľudia ochotní za to, aby videli jeho výkon, platiť nepomerne viac, ako by
ocenili ostatných jeho spoluhráčov, podľa Nozicka mu tie peniaze právom patria. (Nozick,
1974, s. 160-163)
Je podstatné si hneď na začiatku uvedomiť, ţe v rámci našej intuitívnej úvahy o tom, či je
nepomerne vyšší príjem W. Chamberleina spravodlivý, resp. oprávnený, sa dostávame ku
konfliktu dvoch veľmi beţných intuitívnych ponímaní spravodlivosti. Prvé z nich nás nabáda
k tomu, aby sme prisúdili kaţdému toľko, koľko si „zaslúţi“, a teda tým, ktorí sú schopnejší,
prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Túto formu našich intuícií o spravodlivosti
vyuţíva (a do istej miery aj zneuţíva) vo svojom príklade Nozick. Nazvime tento rozmer
spravodlivosti spravodlivosťou výkonu, resp. „individuálnou spravodlivosťou“. Podľa nej má
byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloţenému výkonu. Pritom však bytostne záleţí
- 105 -