Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
podstaty autority je však dôleţité ozrejmiť si jej zdroj a charakter jej pôsobenia, teda tú
oblasť, v ktorej sa autorita od moci výrazne odlišuje. Kým moc je iba formou nátlaku
zaloţeného na určitej (právnej či silovej) prevahe nositeľa moci nad svojím okolím, autorita je
zaloţená na všeobecnom súhlase tých, ktorí autorite podliehajú. Moc si tento súhlas, takým
alebo onakým spôsobom vynucuje, no autorita stavia na ochote okolia s nositeľom autority
súhlasiť z iných dôvodov. Je zrejmé, ţe podstatou autority nie je ani tak jej určitý mocenský
charakter, ako skôr fenomén, či fenomény spôsobujúce pritakanie autorite, a ktoré nemajú nič
spoločné s donucovaním. Odlišnosť autority od moci spočíva práve v spôsobe, ako nositeľ
autority tento súhlas vyvolá. Vyuţívanie mocenských praktík, otvoreného či skrytého nátlaku
síce môţe vytvoriť stav poslušnosti, čo sa môţe podobať na pôsobenie autority, ide však o
dôsledky pôsobenia strachu z moţných sankcií vyplývajúcich z mocenskej prevahy. Takéto
pôsobenie so sebou nesie celý rad závaţných problémov, či uţ ide o problematiku vzťahu
strachu a agresivity alebo dôsledky slepého vykonávania príkazov.
Mocenský rozmer autority je zrejmý, nemôţe ale vyplývať len z prevahy sily. Max Weber
uvádza tri základné zdroje legitímnej prevahy podľa ktorých rozlišuje tri druhy autorít.
Racionálny základ, teda uznanie pravidiel, ktoré autoritu a jej pôsobenie vymedzujú, tradícia a
charizma. (Weber, s. 215) Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, ţe relevantný pre naše úvahy je
iba prvý zdroj, veď práca sociálneho pracovníka je zaloţená na existujúcom spoločenskom
poriadku a vymedzená právnymi a pracovnými predpismi, ktoré v rámci usporiadania
spoločnosti vznikli legálnym spôsobom. Bolo by však chybou chápať pôsobenie autority v
sociálnej činnosti iba takto. Sociálny pracovník nemá byť autoritou pre klienta iba v dôsledku
svojho pracovného zaradenia či odbornosti. (Koehn, s. 58, 59)
Budeme sa tu, pravdaţe, zaoberať úradnou autoritou, niekedy označovanou aj ako získaná
autorita. Tieto názvy uţ naznačujú jej odlišnosť od tzv. prirodzenej autority, ktorú moţno
identifikovať s Weberovymi označeniami charizmatická a tradičná autorita. Zdrojom úradnej
autority je určité špecifické sociálne či profesné postavenie, v ktorom sa nositeľ autority
nachádza, a ktoré môţeme zjednodušene nazvať “úradom” alebo “funkciou”. V takomto
postavení sa subjekt ocitá vďaka špecifickým pravidlám (výberové konanie, voľba a pod.)
platným v spoločnosti alebo v určitej profesnej oblasti. Aby subjekt týmto pravidlám vyhovel,
musí spĺňať najmä profesné a odborné predpoklady. Tie stačia na získanie postavenia, na
k t o r é s a a u t o r i t a v i a ţ e . S t a č í t o v š a k ?
Autoritu poslúchame (alebo aspoň počúvame), pretoţe jej prevaha nad nami nie je
výlučne mocenská alebo vedomostná. Je zrejmé, ţe nositeľ úradnej autority musí spĺňať
poţiadavky týkajúce sa najmä jeho vzdelania a pracovných skúseností. V mnoţstve povolaní
- 31 -