Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
ponímala sociálnu prácu „ako niečo iné ako je charitatívna dobročinnosť, je to práca
cieľavedomá, sústavná práca obtiaţna, ktorá ak má byť prácou svedomitou, tak má viesť
k cieľu a vyţaduje si človeka celého a odhodlaného pomáhať.“ (Haburajová - Ilavská, 2006, s.
12).
Súčasťou harmonicky sa rozvíjajúcej komunikácie medzi dvomi aktérmi (sociálny
pracovník a klient), je aj uplatňovanie zásad a noriem etiky. Kaţdý chce, aby sa s ním
zaobchádzalo slušne, aby mu ľudia dôverovali, boli voči nemu ohľaduplní, láskaví a seriózni.
„Sociálna práca vychádza zo zákonitostí skúmaných etikou, pričom rieši praktické úlohy –
odstraňuje, zjemňuje sociálne kolízie, do ktorých sa ľudia dostali vlastnou vinou alebo bez
vlastného pričinenia.“ (Strieţenec, 2001, s. 97)
V príspevku pod názvom „Etika v práci sociálneho pracovníka“ chceme poukázať aj na
rozdiely, ktoré sa objavujú v samotnej realite vo výkone sociálnej práce. Naše preskúmanie
reálneho stavu sa udialo na troch Úradoch práce sociálnych vecí a rodiny – odbor
zamestnanosti. Snahou bolo získať pohľad od oboch zúčastnených strán: sociálny pracovník
verzus klient. Samostatnosť sociálnych pracovníkov je v praktickej rovine nevyhnutná.
Kaţdodenne prichádzajú do kontaktu s individuálnymi prípadmi, ktorých riešenie neponúka
norma, predpis, ale je potrebné vlastné rozhodnutie. Častokrát sa stáva, ţe sociálny pracovník,
alebo klient riešia nejaké osobné problémy a pritom si neuvedomujú, ţe neúspech, nervozitu
prenášajú aj na pracovisko. Povinnosťou sociálnych pracovníkov by malo byť: rozvíjať
vlastné schopnosti, pracovať na odstraňovaní profesionálnych neistôt, ktoré sú zákonitou
súčasťou problémových situácií, vznikajúcich ako dôsledok turbulentných zmien. Podľa
Haburajovej Ilavskej (2007, s. 16) v súčasnosti máme kvalifikovaných sociálnych
pracovníkov, ktorí vykonávajú svoju prácu na vysokej profesionálnej úrovni. Profesionál vie,
ţe to samo o sebe môţe pôsobiť uvoľňujúco, terapeuticky, hojivo, ošetrujúco a rozpúšťajúco
problém.
Sociálny pracovník prichádza do častého a najmä úzkeho kontaktu s ľuďmi, pretoţe
väčšina problémov a úloh sa rieši na medziosobnej úrovni. Rola sociálneho pracovníka často
vyţaduje rýchle a správne rozhodnutie, osobné nasadenie pri riešeniach problémov klientov,
emocionálnu rovnováhu, teoretickú a praktickú erudovanosť a samozrejme aj dodrţiavanie
etiky. Tým, ako sociálny pracovník pôsobí na klienta, aký zvolí tón hlasu, prípadne, ako sa
snaţí pomôcť klientovi ovplyvňuje celkovú atmosféru. Dobré, alebo zlé správanie zvyčajne
vyvoláva spätnú väzbu. Mátel (2010, s. 90) citujúc Barkera definuje „profesionála nielen ako
jedinca, ktorý získal oprávnenie na špecifickú profesiu (sociálnu prácu), ale aj ako toho, ktorý
- 9 -