Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
pracovník vedie rozhovor s klientom, pomáha mu adaptovať sa, potom je to tvorba
individuálneho plánu rozvoja, korekcie, terapie, resocializácie, socializácie, kde sociálny
pracovník realizuje intervencie a napokon program získavania autonómie, kde patrí
hodnotenie pobytu a plánovanie prípadnej budúcej spolupráce. Okrem toho sociálny
pracovník pomáha uchovať kontinuitu ţivota klienta a prácou s jeho ţivotným príbehom
podporuje jeho duševné a telesné zdravie a zvyšuje kvalitu jeho ţivota (Matoušek, 2005).
Preto práca s klientom, jeho potrebami, záujmami je prvoradou (Labáth, 2004).
V zariadení sociálnych sluţieb, kde je sociálny pracovník „dennodenne konfrontovaný
s neľahkými ľudskými osudmi, má často zásadný vplyv na ţivot klientov, vstupuje do
najintímnejších medziľudských vzťahov“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 107). Klient potrebuje
dôveru, pocit, ţe je potrebný aj napriek telesnému, mentálnemu postihnutiu či starobe,
potrebuje cítiť zo správania pomáhajúceho svoju vlastnú hodnotu (Kopřiva, 2006). Preto
medzi hodnoty, ktoré sociálny pracovník praktizuje vo svojej práci patrí individualizácia, ako
uznanie jedinečnosti kaţdej osobnosti, z čoho vyplýva aj individuálny prístup bez predsudkov
a stereotypov. Vyjadrovanie pocitov, ako uznanie klientovej potreby slobodne vyjadriť všetky
pocity, ţelania, potreby, aj tie negatívne. Empatia ako snaha vcítiť sa do jeho pocitov,
problému, situácie. Nehodnotiaci postoj, nemoralizovanie, teda nepripisovanie klientovi vinu,
hodnotiť len jeho správanie, postoje. Akceptácia ako vnímanie klienta takého, aký je, vrátane
jeho slabosti i silných stránok, podporovať uňho jeho dôstojnosť a hodnotu. Sebaurčenie ako
rešpektovanie klientovho práva a potreby slobodne sa rozhodovať a vyberať si medzi
moţnosťami (Biest, 1957, In Matoušek, 2003). Právo klienta v zariadení sociálnych sluţieb
na sebaurčenie je limitované úrovňou slobodne a konštruktívne sa rozhodovať, vyberať si
intervencie, metódy, pomoc. Tieto predpoklady sú však obmedzené starobou, chorobou ako
demencia, psychické ochorenia, postihnutí. Táto ich obmedzená či zníţená schopnosť
rozhodovať sa prechádza na sociálnych pracovníkov, ktorí určujú spôsob a metódy práce
s nimi na jednej strane, na druhej strane však vedú klienta v rámci jeho moţnosti k najväčšej
samostatnosti. Kozoň (2009, s. 10) konštatuje, ţe aktivity a činnosť „pomoci, intervencie,
starostlivosti, zaobchádzania, manaţovania a pod. sociálnej práce nemôţe ostať len pri jednej
potrebe jedinca, ale ich vnímať v celistvosti človeka ako jedinečnej bytosti, dokonca citlivo
identifikovať aj latentné dispozície v iných konaniach človeka, a tak iniciovať tvorbu nových
potrieb ako prípadnú kompenzáciou pri nemoţnosti napĺňania doterajších potrieb“. Zároveň
„pomáhajú pri ochrane ich práv a záujmov, pracujú v ich prospech, pričom intenzívne
spolupracujú s ďalšími osobami z ich prirodzeného prostredia alebo opatrovníkmi. Spolupráca
s opatrovníkom je pri napĺňaní záujmov takýchto klientov prvoradá“ (Mátel, 2010, s. 163). Aj
- 210 -