Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
vojnových invalidov, vdovy, siroty, bezdomovcov, bezprizorných), kde zameraním nebola len
ochrana ţivota a zdravia, ale aj sociálne povzbudenie, umoţnenie riešenia svojej sociálnej
situácie aj svojim pričinením. Predmetom sociálnej práce je nielen jedinec (jedinci, skupiny)
a jeho bio-psy-sociálne a duchovné potreby vo vzťahu k sebe a k iným jedincom, ale aj
prostredie spoločenstva jeho bytia v sociálno-politickom kontexte regiónu, štátu
a globalizačných vplyvov.
Sociálna práca v pravom zmysle nepomáha, nevychováva, nelieči, lebo to je
v kompetenciách iných disciplín, ale sa zapodieva socializáciu na tých miestach a s tými
jedincami a skupinami, ktorí to potrebujú, aby neboli vyčlenení zo spoločenského ţivota. Ţe
pritom pomáha, vychováva a lieči, je skôr dôsledok nadobudnutého sociálneho zdravia
nastolením prirodzených ozdravných mechanizmov sebarozvoja a sebauplatnenia v procese
socializácie. Š. Strieţenec (2003, s. 52) tvrdí, ţe „sociálna práca sa mení od počiatočného
solidárneho prístupu k zásluhovosti“, čo dopĺňa slovami „aktívneho formovania osobnosti“.
Význam morálky
Objektom sociálnej práce sa stávajú predovšetkým psychosociálne a zdravotne postihnutí
jedinci, kde do popredia vystupuje význam morálky tým, ţe (A. Kozoň, 2010):
Internalizovaný hodnotový systém pomáha udrţať identitu osobnosti, a tým sa
poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej
energie všeobecnej hladiny vzrušivosti osobnosti.
Dáva subjektívnemu svetu vonkajšiu stabilitu, pocitom preţívania vierohodnosti
vlastnej identity, čím sa reguluje sebahodnotenie a udrţuje harmóniu medzi
morálnymi kódmi a sebapresadzovaním v usporiadanom sociálnom prostredí v zmysle
skutočnej slobody postihnutého jedinca.
Hoci morálku moţno pestovať rôznymi typmi výchovy, je nepredstaviteľná bez
vrodenej schopnosti cítiť sa previnilo. Ide o funkčnú jednotku biologických faktorov
s poruchami správania, kde tento pocit viny je zdeformovaný, či u delikventného
správania často neprítomný.
Pocity viny nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj
identifikáciou. Najskôr s matkou (atribút Lásky), neskoršie s muţskou autoritou otca
(atribút Svetla) a sú základmi, ktoré regulujú správanie podľa internalizovaných
etických princípov.
- 170 -