Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
jedného človeka. „Z charakteru a z úloh ţivota, ako aj zo vzťahu človeka k nemu, sa
odôvodňujú najvyššie princípy etiky ţivota, ktorým je súhlasný postoj k ţivotu, úcta k ţivotu
a posledným princípom je láska k ţivotu“ (Laca, 2008, s. 10). Pritom pod etickým princípom
rozumieme základné východisko i zásadu, z ktorého odvodzujeme etické zákony a etické
normy, ktoré sa v paliatívnej a hospicovej starostlivosti vyţadujú. Všetky tieto princípy
predpokladajú hodnotu ľudského ţivota a jeho transcendentný rozmer siahajúci aţ k boţskej
Transcendencii.
Prvým princípom je súhlasný postoj k ţivotu, ktorý vyplýva zo základného pozitívneho
práva a taktieţ vzťahu človeka k ţivotu, v ktorom človek ţivot apriórne nezavrhuje, ale
naopak sa ţivotu bytostne otvára i napriek všetkým nástrahám a prekáţkam neraz spojených
s utrpením, ktoré prichádza z rôznych strán. Pritom sa potvrdzuje hodnota ţivota, ktorá sa
nedá ničím nahradiť.
Druhým princípom k problematike etiky ţivota je princíp úcta k ţivotu, pre ktorý je
charakteristická bázeň pred ţivotom. K tomuto princípu sa dopracoval A. Schweitzer (In:
Slipko, 1998, s. 28), ktorý vychádzal z predpokladu, ţe „najbezprostrednejšou skutočnosťou
je pre nás záţitok, ktorý sa vyjadruje v tvrdení, ţe som ţivot, ktorý chcem ţiť uprostred
ţivota, ktorý chce ţiť...“. Z tohto dôvodu ţivot nemoţno obmedzovať na prosté vegetovanie,
ale treba ho skvalitniť, lebo úcta k ţivotu sa prejavuje uznávaním úspechu všetkých bytostí,
ku ktorému tieţ patria aj rôznorodé dobrá. A to sa vzťahuje na všetkých ľudí, bez ohľadu na
to, či sú chorý alebo zdravý. Čiţe úcta k ţivotu obsahuje všetko, čo poznáme ako lásku,
oddanosť, spoločné utrpenie, spoločnú radosť a spoločné úsilie.
Posledným moţným princípom etiky ţivota je princíp láska k ţivotu. Keďţe ţivot
pochádza od Boha, je aj on hodný lásky, lebo „jeho najzákladnejším atribútom je láska“
(KKC 735). V takomto porozumení sa Boh odkrýva v našej mysli a nášmu srdcu ako
trojpersonálna absolútna láska s plnosťou boţského Ţivota. Tento ţivot Trojice je paradigmou
všetkých ostatných oblastí ţivota, ktoré sú ako všetko, čo existuje mimo Boha. Ţivot ako
stvorenstvo je základná podobnosť s Bohom v láske, z ktorého vyplýva objektívna,
ontologická hodnota ţivota. A preto „láska k ţivotu sa v tomto porozumení stáva
zjednocujúcim činiteľom ţivota, ktorý mobilizuje človeka k etickému konaniu“ (Laca, 2008,
s.11).
Etika ţivota v paliatívnej a hospicovej starostlivosti nadobúda zásadnú dôleţitosť
koordinovať etické postoje a vzájomné spoluţitie podľa overených princípov spoločného
dobra, solidarity a subsidiarity pre všetkých. Etickosť „ţivota“ nadväzuje na morálnu
skúsenosť, ktorá je závislá od formovania svedomia v súlade s poznaním, slobodou a najmä
- 224 -