Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
Kým teda v poňatí „individuálnej spravodlivosti“ moţno hovoriť len o spravodlivom vzťahu
jednotlivca k veciam, v tomto prípade hovoríme o spravodlivom vzťahu k iným ľuďom. Tento
prístup k spravodlivosti moţno celkom pokojne nazvať „sociálnou spravodlivosťou“, aj keď
v uţšom slova zmysle. Samotné slovo „sociálny“ evokuje pohľad spoločnosti ako celku,
a teda opodstatňuje nedistribučné poţiadavky. V širšom slova zmysle však sociálna, resp.
distributívna spravodlivosť zahŕňa aj vyššie spomenutú „individuálnu“ spravodlivosť. Aby
sme diskusiu nemiatli rovnakými pojmami, nazvime túto dimenziu sociálnej spravodlivosti
„redistribučnou spravodlivosťou“, pretoţe de facto zákonite vyţaduje redistribučnú politiku.
(podobné vymedzenie dvoch základných intuícií o sociálnej spravodlivosti v modernej
spoločnosti moţno nájsť aj v MacIntyrovom diele Strata cnosti: MacIntyre, 2004.)
Vráťme sa po krátkom interpretačnom odbočení k Nozickovmu príkladu. Výhoda príkladu
s výnimočným basketbalistom, zdá sa, spočíva v troch rozmeroch, okrem toho, ţe poukazuje
na kooperáciu v rámci spoločenského ţivota, uľahčuje zároveň rozpoznateľnosť kvality
výkonu, pretoţe pri športových výkonoch je vopred určené a neodškriepiteľné, čo sa povaţuje
za hodnotné a nakoniec, po tretie, zuţuje problematiku do veľkej miery len na problém
prirodzených schopností jednotlivcov, ktorý Rawls nazval prírodnou lotériou. Ak vezmeme
do úvahy len rozmer „individuálnej spravodlivosti, ktorú favorizuje Nozick, odsunieme tým
problematiku „prírodnej lotérie“ v prospech prirodzene schopnejších, nadanejších a „trhovo“
pripravenejších. Voči tomuto prístupu má fundamentálne námietky Rawls, ktorý tvrdí, ţe
prirodzené schopnosti, ktoré človek má, nie sú z hľadiska morálky ničím, čo by spoločenské
normy malo viesť k tomu, aby daného človeka oceňovali viac ako iných. Človek si totiţ svoje
prirodzené schopnosti nevyberá. Sú mu, naopak, dané, rodí sa s nimi, a to bez ohľadu na to, či
si ich zaslúţi alebo nie. Povedané Rawlsovými slovami, ide tu o hru prírodnej lotérie a nikto
si nemôţe vybrať, aký ţreb mu v tejto hre pripadne.
Rawls si zároveň všíma, ţe nie je prípustné, aby sa o morálke, a najmä o spravodlivosti,
rozhodovalo po tom, čo uţ sú dané schopnosti rozdelené. Mohlo by to viesť ku krajnej
zaujatosti a subjektívnosti, čo v otázke o spravodlivosti nie je prípustné. Rawls teda z úvah
o spravodlivosti vylučuje prirodzené schopnosti ľudí. Keď od týchto schopností abstrahujeme,
môţeme sa uţ korektnejšie pýtať na otázku spravodlivosti. Keby sme za týchto okolností (za
pôsobenia tzv. závoja nevedomosti o svojich prirodzených kvalitách) poloţili basketbalistovi
Chamberlainovi otázku, ako by si predstavoval spravodlivosť rozdeľovania zisku za
basketbalový zápas, asi by neoblomne netvrdil, ţe najlepší má dostať nepomerne viac ako
zvyšok tímu. Sám by totiţ nevedel, či to bude práve on, kto bude tým najlepším.
- 107 -