Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
ktoré v priebehu zavádzania štandardizovaných schém diagnostiky a liečebných postupov
v 19. a 20. storočí takmer stratilo význam, predstavuje dôleţitý prvok poetickej medicíny.
Zahŕňa v sebe totiţ to, ţe kaţdá nemoc a jej priebeh, áno, i kaţdá forma zdravia vykazuje
popri všeobecných rysoch i rysy úplne individuálne, ktoré je moţné len s ťaţkosťami vtesnať
do obvyklých vzorcov lekárskeho prístupu.“ (Danzer, G., 2001, s. 53 – 54) Psychiatria bez
zrozumiteľného zdôvodnenia, a predovšetkým bez vedeckého zdôvodnenia s dlhodobým
výskumom, somatické dôsledky psychických problémov väčšinou vydáva za ich príčiny
a aplikuje na ne chemické preparáty, najčastejšie neuroleptiká. (Ročný obrat v obchode
s umelými vitamínmi sa odhaduje na miliardy korún (milióny EUR). V ţiadnej krajine sa
zatiaľ nepodarilo kvôli tlakom farmaceutických firiem legislatívne obmedziť ich voľný predaj
a upraviť ich výdaj na predpis. Farmaceutické výrobky, ktoré ovplyvňujú psychiku, sú ešte
ziskovejšou poloţkou.) Väčšina takzvane vedeckých dôkazov psychiatrie je v duchu známeho
vtipu: „Chytíme zajaca a bijeme ho, pokiaľ sa neprizná, ţe je levom.“ Ľahké a ťaţké neurózy
tendenčne väčšinou nálepkuje diagnózami schizofrénie, ktorej medzinárodná klasifikácia
taktieţ nemá veľmi vedecký základ. Na niektoré suverénne závery psychiatrie by sa ako
skutočná veda musela konštituovať ešte v staroveku a výskumy o dedičnosti duševných
chorôb začať uţ s narodením Krista. Pre vniknutie do podstaty jej existencie je dobré vrátiť sa
ku kolektívnemu nevedomiu. „Kolektívne nevedomie objavil Jung pri štúdiu nevedomia
černochov v Amerike, kde zistil, ţe archetypy nie sú kolektívne vzorce dané rasovým
dedičstvom, ale a priori kategórie predstavivosti, pretoţe sú analogické u kaţdého belocha, či
Indiána.(...) Archetypy sú vzorce, motívy spoločné pre celé ľudstvo, ktoré v nás driemu
a vynárajú sa bez našej vôle a uvedomenia.“ (Puškárová, M., 1997, s. 23) S prudkým
nástupom vedy v progresívnom 18. a v 19. storočí zostalo vákuum po procesoch s bosorkami,
na ktorých upálenie stačilo uţ len podozrenie kompetentnej autority. Hoci proces
s postihnutými diablom ešte sem – tam prebehol (napríklad „proces s bosorkou prebiehal na
súde v peštianskej oblasti ešte v roku 1938 (!)“ (Hermann, I., 1998, s. 17 – 18), postupne
preberala spoločenský status inkvizítorov rovnako nevedecká psychiatria. A drţí si ho dodnes.
(V priebehu druhej svetovej vojny ju na chvíľu z úlohy likvidátora neţelaných a nadbytočných
odbremenili koncentračné tábory.) Okrem toho jej dáva dnes veľké právomoci i trestné právo.
Psychiatria sa dá nazvať aj teoreticko-aplikačnou disciplínou. Vypracovala si teóriu, ktorú
aplikuje do praxe. Psychiatrické riešenie sociálnej núdze klienta rozhodne nie je adekvátne.
Nezakladá sa na skúsenosti. „Na jednej strane sa po človeku ţiada, aby bol normálny,
konformný a rozumný, na druhej strane ţije v znepokojujúcom prostredí mestskej
priemyselnej spoločnosti. Psychiatrické zaobchádzanie potom prostredníctvom svojich
- 65 -