Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
morálkou. Z ich vzťahu vyplýva, ţe etika je formou morálky a morálka je obsahom etiky.
Práve ich úzke spojenie vytvára pravidlá správania sa. Morálku potom môţeme
charakterizovať ako spoločenský jav, ktorý odráţa medziľudské vzťahy a ľudskú činnosť z
pohľadu dobra a zla presahujúci do všetkých ostatných oblastí ţivota. Nájdeme ju napríklad
v politike, v práve, v umení, vo filozofii, v náboţenstve, ba dokonca v praktickom konaní
človeka. Morálka poukazuje na vzťah človeka k svetu, k druhým ľuďom, k prírode a k
spoločnosti. Morálka je komplikovaný spoločenský jav. Mravnosť je potom súhrn zmýšľaní
resp. súvisiacich správaní človeka, ktoré zodpovedajú príslušným etickým a spoločenským
normám. Mravnosť je súbor mravných pravidiel a noriem pre konanie človeka. Etika je potom
akýsi návod na konanie ľudí v ţivote, rieši otázky ľudskosti a humanity.
Morálka hodnotí ľudské správanie z hľadiska dobra a zla, a to v porovnaní s ľudským
svedomím. Morálne alebo morálne dobré je to konanie, ktoré je v zhode so svedomím
konajúceho. A v tom smere podľa Jankovského nehovoríme o morálke, ale o mravnosti
konkrétneho človeka. Ako tvrdí autor mravnosť nie je moţné objektívne posudzovať, pretoţe
ţiadny človek nie je schopný nahliadnuť do svedomia iného človeka. Ak má byť konanie
človeka posudzované, potom je ho moţné ale len z hľadiska dodrţiavania daných noriem,
teda morálky. (Jankovský, 2003, s. 24) Morálka tak plní regulatívnu funkciu, hodnotiacunormatívnu
funkciu, poznávaciu funkciu, prognostickú funkciu, motivačnú, informatívnu
a komunikatívnu funkciu a výchovnú funkciu.
V regulatívnej funkcii ide o morálnu reguláciu, ktorá smeruje k usmerňovaniu správania
jedinca v sociálnej skupine, ktorej je členom. Hodnotiaca-normatívna sa vyznačuje svojou
dvojrozmernosťou (hodnotenie – norma, resp. imperatív) pretoţe hodnotenie automaticky
prechádza do normy (imperatívu) a imperatív je svojim spôsobom hodnotením. Poznávacia
funkcia vychádza z mienky, ţe hodnotenie je svojim spôsobom poznaním, poznaním
významu, ţe imperatív vychádza zo skúsenosti, a teda z poznania. Poznávacej funkcii ide
hlavne o nájdenie adekvátneho, t. j. správneho konania. Prognostická funkcia pomocou
ideálov umoţňuje odhaliť ţelateľnú líniu správania sa. Jej projekcia je zaloţená skôr na
citových dynamických stereotypoch, na citových väzbách, a preto nemá vedecky pojmovo
presne vyjadrený charakter. Plynie skôr z morálnej intuície ako z teoretických analýz, ale
v spoločenskom procese zohráva nesmierne dôleţitú úlohu, hoci dosiaľ málo docenenú.
Motivačná funkcia zasa smeruje k motivovaniu ľudského správania. Správnosť správania sa
človeka sa podľa tejto funkcie posudzuje z motívov a nie z činov. (Vajda, 1995, s. 19 – 21)
Na jednej strane morálka reguluje, orientuje, hodnotí, poznáva, prognostikuje, motivuje
a prikazuje, na strane druhej musí svoj bohatý arzenál prostriedkov sprostredkovávať od
- 81 -