Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
označíme medicínsku mravnú skúsenosť pojmom /bio/medicínska etika, prídeme k záveru, ţe
je dnes zastúpená v troch formách alebo modeloch: model Hippokrata, model Paracelsa,
deontologický model. Tieto sú súčasťou bioetiky a spolu vytvárajú jej hodnotovo- normatívny
obsah. Navyše, bioetika sama, ako normatívna etika, dopĺňa toto spektrum princípov a noriem
o ďalšie. Teda, historické špecifiká a logické základy kaţdého modelu, vrátane špecifík
súčasnej doby, tvoria hodnotovo- normatívny obsah bioetiky.
1. Historicky prvou formou medicínskej /lekárskej/ etiky boli morálne princípy a normy
vyjadrené v známej Hippokratovej prísahe. S menom Hippokrata (460-380 pred n.l.) ako otca
medicíny sa spája zrod profesijnej lekárskej etiky. Praktický vzťah lekára k chorému i k
zdravému človeku, od začiatku orientovaný na starostlivosť a podporu , sa uţ vtedy stal
hlavnou črtou profesijnej lekárskej etiky. To, čo sa neskôr v kresťanskej etike stalo ideálnou
normou vzťahu človeka k človeku, “miluj blíţneho svojho ako seba samého” a “milujte
svojich nepriateľov”, v profesijnej lekárskej etike vystupuje ako reálne kritérium voľby
profesie i určenia miery lekárskeho umenia.
Normy a princípy správania lekára, ktoré Hippokrates naformuloval, nie sú len odrazom
špecifických vzťahov v konkrétnej historickej dobe. Sú naplnené obsahom, podmieneným
cieľmi a úlohami v kontexte lekárskej profesie , nezávisle od miesta a času ich realizácie. Aj
dnes sú stále aktuálne, nestrácajú svoj význam, aj keď sa v tom alebo inom etickom
dokumente , či je to etický kódex zdravotníka, zdravotnej sestry, alebo sociálneho pracovníka,
zmenila jeho forma a štyl písania.
V mnoţstve noriem a princípov, ktoré sú charakteristické pre tento model, dominuje
princíp neškodnosti. V kultúrno-historickom kontexte hippokratovskej etiky princíp
neškodnosti vyjadruje občianske krédo lekárskeho stavu, východiskovú profesijnú garanciu,
ktorá sa môţe chápať ako podmienka a základ jeho uznania spoločnosťou a kaţdým
jednotlivcom, ktorý lekárovi zveril svoje zdravie a ţivot.
2. Druhou historickou formou lekárskej etiky sa stalo chápanie vzájomného vzťahu lekára
a pacienta, ktoré sa sformovalo v stredoveku. Jej najvýraznejším predstaviteľom bol
Paracelsus (1493-1541), ktorý bol povaţovaný za objaviteľa nielen chemických liekov, ale aj
empirickej psychickej liečby.
Model Paracelsa je formou lekárskej etiky, v ktorej sa etický vzťah s pacientom chápe ako
dôleţitá stratégia terapeutického konania lekára. Na rozdiel od hippokratovského modelu,
ktorý sa orientuje na získanie sociálnej dôvery jednotlivca, model Paracelsa sa sústreďuje na
emocionálno-psychické osobitosti jednotlivca, na duševno- duchovné kontakty s lekárom a
zapojenie týchto kontaktov do liečebného procesu.
- 161 -