Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A p l i k o v á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i a ď a l š í c h p o m á h a j ú c i c h p r o f e s i á c h
_______________________________________________________________________________________
Skúmaná osoba nesmie byť k spolupráci na výskume nijako nútená, treba rešpektovať jej
anonymitu a dôstojnosť, v záujme zachovania čo najväčšieho dobra nesmie byť vystavovaná
zbytočnému stresu, otázkam, ktoré ju zbytočne zraňujú a rozjatrujú jej utrpenie, nesmie byť
vystavovaná situáciám, ktoré by ju nútili k nedôstojnému chovaniu či zaobchádzaniu
(Marlow, 2001, s. 17, Reichel, 2009, s. 178).
To je dôvod, prečo sa tak zriedka pouţíva experiment vo výskume v sociálnej práci.
Ak skúmaná osoba prejaví záujem o výsledky výskumu, má právo byť informovaná.
Veľmi citlivou záleţitosťou je odmeňovanie skúmaných osôb, ktoré môţe byť napríklad
motiváciou sa výskumu zúčastniť (a odpovedať či správať sa podľa predpokladaných
očakávaní), niekedy môţe takéto odmeňovanie skúmanej osobe priamo uškodiť, napr.
poskytnúť v určitej fáze liečenému alkoholikovi prístup k alkoholu.
Etické otázky vo vzťahu k výskumníkom
O dodrţiavaní etických zásad by mali byť zaškolení všetci členovia výskumného tímu.
Výskum v sociálnej práci môţe so sebou prinášať riziká a ohrozenia pre výskumníka
a jeho tím. Treba pripraviť výskum v teréne tak, aby samotný výskumník bol čo najmenej
ohrozený, zorganizovať spôsob pohybu v teréne – napr. pri streetworku tak, aby bol istený
prítomnosťou inej osoby a pod. Je veľmi dobre v takýchto prípadoch spolupracovať so
skúsenými a osobnostne zrelými jedincami, ktorí dokáţu identifikovať a potenciálne
eliminovať moţné nebezpečenstvo, naopak vyvarovať sa neskúsených „dobrodruţných
pováh“, ktorých účasť riziko zvyšuje.
Etika publikovania
Je aj etickou povinnosťou kaţdého výskumníka drţať sa zásady skúmať – vyhodnotiť –
publikovať. Samozrejme pri prvých dvoch činnostiach sa vyţaduje čo najhlbšia znalosť
výskumných postupov a hodnotenia výsledkov, aby nedochádzalo k skresleniam výskumu
spôsobenému nedostatočnou znalosťou postupov výskumu, treba zaručiť jeho validitu
a reliabilitu ako aj korektnosť v spôsobe zhodnotenia výsledkov, napr. znalosťou vhodných
štatistických metód a spôsobu interpretácie výsledkov (Punch, 2008b).
Môţe sa stať, ţe v rámci výskumu nepríde síce k ţiadnemu vymýšľaniu si výsledkov, ale
spätne sa zistí, ţe zlá bola metodika. Ďalšou chybou je, ţe vedec si síce svoje výsledky
nevymyslí, ale zamlčuje niečo, čo sa mu nehodí do práce. Treťou chybou je, ak sa výsledky
nesprávne interpretujú. A poslednou chybou vedca je, ţe sa neprizná, ţe na daný problém uţ
niekto prišiel a vydáva ho za svoje riešenie (Illnerová, in: Pigula, 2006).
- 315 -