Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
Uvedomenie si originality (jedinečnosti), zraniteľnosti i smrteľnosti kaţdého človeka
a zároveň spoznanie vlastných hraníc v rámci sebapoznania by nás malo motivovať do ďalšej
činnosti a zdokonaľovaní starostlivosti. Je však veľmi ťaţké v zauţívanom systéme
jednotlivých zariadení sociálnych sluţieb vnášať absolútny individuálny prístup napríklad pri
rannom vstávaní či podávaní stravy. Veľmi často sa v praxi stretávame s tým, ţe väčšiu moc
majú zamestnanci kuchyne či práčovne, pretoţe „oni“ rozhodujú o tom, kedy má byť strava
vydaná či kedy sa má odoslať špinavé prádlo. Bez ohľadu na to, či je klient uţ hotový
s jedením alebo nie. Týka sa to najmä veľkokapacitných zariadení. V zariadeniach s menšou
kapacitou je moţné vychádzať v ústrety individuálnym poţiadavkám. Taktieţ sa v praxi
stáva, ţe opatrovatelia rozhodujú o tzv. „sprchových dňoch“ bez ohľadu na to, či tieto potreby
sú aktuálne respektíve vyhovujúce klientele. Zabrániť takýmto stereotypom je niekedy nad
sily vedenia zariadenia, pretoţe opatrovateľsko-ošetrovateľský personál tvorí väčšina
zamestnancov a sú logicky v prevahe. Je veľkou výzvou do budúcnosti pracovať dôslednejšie
so zamestnancami napríklad v rámci ďalšieho vzdelávania s dôrazom na uplatňovanie
základných etických princípov v kaţdodennej práci. Naša skúsenosť potvrdzuje, ţe najmä
vedomostné „mantinely“ opatrovateľov a opatrovateliek a ich neochota sa naďalej vzdelávať
sa výrazne odzrkadľujú na beţnom chode zariadenia. Dokonca aj osnovy v rámci vzdelávania
rekvalifikačného kurzu opatrovateľstva nespĺňajú a neodráţajú poţiadavky výkonu povolania
opatrovateľov a opatrovateliek. Pri uvedomení si, ţe v kaţdodennom kontakte s klientmi –
seniormi je práve opatrovateľský personál, je veľmi ťaţké intervenovať v rámci sociálnej
práce vzhľadom na pracovný čas sociálneho pracovníka. Málokto sa zamyslí nad tým, ţe ak
ranná hygiena seniora prebieha v napätej, nepriateľskej či nervóznej atmosfére, ktorú vytvorí
sluţbu konajúca opatrovateľ/ka je veľmi ťaţké a niekedy aţ nerealizovateľné ponúkať
napríklad aktivizačné činnosti pre seniorov. Niet potom divu, ţe klienti sú nespolupráce
schopní, apatickí alebo sa im rapídne zhoršuje celkový zdravotný, najmä psychický stav
a podobne. Sociálni pracovníci/čky si zaznamenajú do individuálnych plánov, ţe klient
odmieta, nereaguje či nie je ochotný spolupracovať a podobne. Mnohokrát je starostlivosť
poskytnutá v základnej miere a odborná činnosť sa vykonáva len s ťaţkosťami. Ak seniori
majú narušené komunikačné schopnosti – ani sa nedozvieme, čo sa deje počas našej
neprítomnosti respektíve počas skorých rán či neskorých večerov. Všetka zodpovednosť je na
pomáhajúcich profesionáloch a ich sebareflexii nad vykonávanými činnosťami a prístupom
ku kaţdému klientovi.
Pomáhajúci profesionáli akoby „zabúdali“ vo svojej kaţdodennej rutine na základné etické
princípy v pomáhajúcich profesiách Mahrová, Venglářová (2008):
- 356 -