Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
zdravotným postihnutím sa často môţeme stretnúť s tzv. paradoxom zdravotného postihnutia.
Jeho podstatu vystihuje nepriama otázka: “Ako môţu mať občania s dlhodobými aţ trvalými
poruchami zdravia dobrú alebo dokonca vysokú kvalitu ţivota, ak pre vonkajšieho
pozorovateľa ţijú v neprimeraných ţivotných podmienkach?” (Repková a kol.,2003). Paradox
zdravotného postihnutia sa prejavuje tak, ţe aj napriek skutočnosti, ţe občania so zdravotným
postihnutím majú síce váţne obmedzenia pri realizácii beţných denných činností a plnení
úloh, sú neraz vystavení aj diskriminácii, ale sami hovoria, ţe majú dobrú kvalitu ţivota.
Druhá podoba paradoxu zdravotného postihnutia spočíva v horších očakávaniach odborníkov
a okolia na kvalitu ţivota ľudí so zdravotným postihnutím a ich vlastným vnímaním
a hodnotením.
V sociálnej práci ide o riešenie primárnych sociálnych problémov jednotlivca a jej
interakčná orientácia je priamo v teréne, teda aj v športovej organizácii. Športovec so
zdravotným postihnutím sa postupne prispôsobuje na zvládanie športového zaťaţenia. Ak
príjme vzniknutú skutočnosť, je tolerantný, prispôsobivý, ale aj primerane sebavedomý,
adekvátne sa vyrovnáva s nárokmi, ktoré sú na neho kladené (Hartl, Hartlová, 2004). Bujnová
(2006) uvádza, ţe spravodlivosť je najdôleţitejšia mravná cnosť v spolunaţívaní ľudí a je
sprievodným javom slobody. Športová súťaţ býva spravodlivou a jej výsledok je odrazom
poctivého, uvedomelého tréningového procesu športovca. Ľudia so zdravotným postihnutím
si často nevedia predstaviť silu, ktorú môţu dosiahnuť tým, ţe sa socializovali (Gončová,
2006).
Morálna dimenzia v súčasnom vnímaní ţivota vo vzťahu k sociálnej práci mala by mať
posun od egocentrizmu k allocentrizmu, od egoistického k prosociálnemu a altruistickému
správaniu (Ţilínek, 2006). Človek sa otvára inému človeku, zrieka sa svojho blaha v prospech
dobra pre iného. Takto by sme mohli aj charakterizovať prácu osobného asistenta, ktorý
dokáţe vytvoriť vhodné podmienky pre vozíčkara nielen v domácom ţivote, ale aj mimo vo
vzdelávacej či športovej oblasti, podporovať jeho pozíciu ako uţívateľa sociálnej situácie
(Repková, 2002). Tieto atribúty sa prejavia najmä pri vyhľadávaní zmysluplnej činnosti, do
ktorej rozhodne patrí šport a športový tréning.
Cieľ a metodika
Cieľom prezentácie je poukázať na vybrané aspekty sociálnej práce v športe. Vyuţívame
k tomu niektoré výsledky výskumu, úlohou ktorého bolo zistiť subjektívny názor občanov so
zdravotným postihnutím na motiváciu k športu, na funkciu vytvoreného sociálneho kontaktu
v športe a zhodnotiť faktory ich sebarealizácie. Vychádzali sme z poznatku, ţe v súčasných
- 22 -