Aplikovaná etika v sociálnej práci - Prohuman

A n d r e j M á t e l , M i l a n S c h a v e l , P a v e l M ü h l p a c h r , T i b o r R o m a n ( e d s . )
__________________________________________________________________________________________
Úvod
Etika (éthos) sa v starom Grécku pôvodne vzťahovala na zvyky, obyčaje ľudí, či ešte aj
na povahu ľudskej bytosti. V priebehu dejín sa systemizovala o zdôvodnené pravidla
utvárania spoločenských vzťahov, ktoré determinujú správanie ľudí princípmi povinnosti
a zodpovednosti za seba a iných určitými morálnymi pravidlami nesúce znaky spravodlivosti.
A. Mátel s kolektívom (2010) v tejto súvislosti uvádza, ţe „hoci bývajú etika a morálka
v beţnej reči zamieňané a pouţívané ako synonymá, je potrebne ich rozlišovať. Morálka
predstavuje pravidlá ľudského správania, kým etika ako filozofická disciplína skúma podstatu
a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité konanie dobré a vyţaduje sa od
jednotlivých členov spoločnosti. Morálka býva prirovnávaná k ţivotnej praxi, etika je potom
reflexiou tejto praxe.“
Prax sociálnej práce nevyhnutne vychádza z etických princípov, je etikou determinovaná
ako psychoterapia, či iné medicínske disciplíny alebo pedagogika. J. Payne (1997, s. 144)
tvrdí, ţe „etika je pre psychoterapiu prospešná, pretoţe ukazuje smer jej pôsobenia.“
Obdobne sa to týka aj činnosti sociálnej práce, kde bytostná časť človeka je v priamych
sociálnych interakciách, pričom individualita jedinca je tak jedinečná, ţe sociálne prístupy
sociálnej práce si vyţadujú aj pri všeobecných opatreniach špecifické indikácie vhodného
zamerania. Majú anticipačný charakter.
Sociálna práca pre zviditeľnenie pravidiel priebehu vzájomných vzťahov, nielen vo vnútri
procesov činnosti účastníkov sociálnej práce, si ozrejmuje svoje postavenie voči ďalším
spoločenským oblastiam. Jej autonómnosť má jemnejšie hranice neţ psychoterapia. Aby sa
mohli vnútorne procesy počas činnosti sociálnej práce slobodne rozvíjať, potrebuje mať
vyjasnené vzťahy voči vonkajším vplyvom, pretoţe sama o sebe je súčasťou širšieho
spoločenského diania sociálnej politiky na rôznych úrovniach (rodina, obec, štát).
Prirodzenosť človeka v sociálnej práci
V minulosti, ešte v začiatkoch 19. storočia, si ľudia v situácii sociálnej a ekonomickej
núdzi nevedeli mnohokrát pomôcť, pretoţe zákonitosti fungovania sociálno-ekonomického
systému podľa M. Novaka (1966) boli ľudstvu ozrejmené aţ prostredníctvo odpovede na
otázku o príčine bohatstva národov. Pôvod bohatstva nie je materiálny, spočíva v myslení
ľudí, v ich kultúre a zvykoch. Tou príčinou je intelekt, jeho súčasti:
1. vynaliezavosť,
2. rozvíjanie a
3. tvorivosť ľudskej mysle.
- 168 -