VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

MÁRIA KUSÁ
a v ruskej literatúre tradične sa vyskytujúcej opozícii mesto – dedina sa dnes nedá
hovoriť o tematickej či axiologickej dominancii niektorého z členov tejto opozície.
Doklady sú nielen v rovine tematickej, ale povedzme i v žánrovej oblasti:
eklatantným príkladom je existencia fenoménu autorskej piesne – v podstate počas
celého druhého polstoročia 20. storočia – zreteľne nadväzujúca práve na
„mestskú“, alebo nie-dedinskú tradíciu piesňového žánru v jeho rozličných konkretizáciách
(romanca, mestský folklór, väzenský folklór...). Len na dokumentovanie
šírky, ktorú problém mesta v súvislosti s ruskou literatúrou prináša, dovolím
si jednoduchú enumeráciu niekoľkých možných okruhov uvažovania: na časovej
osi (historický vývin tematizácie mesta a ne-mesta 2 , pričom podnetné by
bolo zrejme nejsť iba od klasického a cez túto prizmu dobre čitateľného 19. storočia);
už naznačená otázka žánrového systému a jeho vzťahu k téme, rozličné
„správanie sa“ jednotlivých literárnych druhov v tomto smere. Na druhej strane
sú to problémy spojené s faktom penetrovania do ruskej literatúry iných kultúr
v dôsledku rozličných literárnych, ale aj jazykových (proklamovane bilingválni
autori, reálne bilingválni autori, autorské preklady, autorizované preklady) konkretizácií
faktu spoločnej „sovietskej“ existencie.
Vrátim sa však po nevyhnutnej rekognoskácii terénu k „litovským“ príbehom.
Bude to zároveň aj osobná história mojej cesty k litovskej literatúre. V 80.
rokoch na Slovensku zreteľne najmä v rusistických kruhoch, zrejme práve preto,
že boli asi najviac „poučené“ ruskou a sovietskou skúsenosťou, dozrievala nevyhnutnosť
a potreba bezprostredného poznania jednotlivých národných „sovietskych“
literatúr. Prostriedkom bezprostredného poznania bol v prvom rade jazyk,
ktorého zvládnutie predstavovalo hádam jeden z prvých predpokladov.
Zreteľné totiž bolo, že preklad z druhej – v tomto prípade ruskej – ruky nie je
výberom, ale ani spôsobom a podobou prekladu celkom postačujúci: signálov
fenoménu ruského ideologického sita či presnejšie cedidla bolo dosť 3 .
2 V 80. a 90. rokoch sa v rámci širšie koncipovaného tematologického výskumu „mesto“
i niektoré s urbánnosťou späté pojmy a javy stali predmetom sústredeného bádania českej literárnej
vedy (predovšetkým D. Hodrová, V. Macura). Napriek istým náznakom (P. Zajac, E. Jenčíková,
R. Bílik a iní) sa takto vyhranene orientovaný výskum v slovenskej literárnej vede natoľko neudomácnil.
3 Ako príklad možno uviesť jednu z krátkych próz S. Šaltenisa (známeho na slovenskej divadelnej
scéne 80. rokov aj vďaka inscenácii jeho dramatického textu Heš, zubatá, heš uvedenej
v DAB v Nitre). V ruskom preklade vo výbere litovskej poviedky Večno zeľonyj kľon (Vilnius, Vaga
1986), ktorý slúžil fakticky ako zdroj pre preklady do ďalších literárnych kontextov, sa slovo
podnájomník – u Šaltenisa akcentované veľkým začiatočným písmenom objavuje ako obyčajný
104