VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

JAZYK MESTA A SPISOVNÉ JAZYKY SLOVÁKOV
s. 178, aj norme Ružomberka, Lipt. Hrádku, Nemeckej Lupče (sic) a taktiež
norme liptovských zemanov). Výslovnosť ako voláky, luďia, velkí a samozrejme
ale, list, lietať (s nepalatalizovaným l) je, vlastne dodnes, mestskou či „panskou“
výslovnosťou. Mäkké ľ bolo predmetom ak nie posmechu, tak aspoň prekárania
dedinčanov: V Iľanove, na poľaňe, na beľavo ľan kvitňe.
– Mikuláš nemá diftong iu, tak ako ho nemá ani Štúr. Je tam menšú,
k zbožú a pod. Ako je známe, iu bolo zavedené do spisovnej slovenčiny neskôr,
a to len do koncoviek menného skloňovania analogicky podľa ia a ie, zatiaľ čo
v slovesnej flexii po tých istých spoluhláskach je -ú: kuraciu, božiu, vyššiu, ale
oni pracú, mažú, češú. Ako som bol v štúdiách o slovenskej fonológii ukázal,
diftong iu v súčasnej spisovnej slovenčine ruší symetriu vokalického systému
a pre neutralizácie sa správa inak ako ostatné i-ové diftongy (Ďurovič, 1973,
1997): opozícia IU – U: nie je neutralizovateľná, zatiaľ čo opozície IA – A:
a neskôr zavedené IE – E: sa v postavení po niektorých konsonantoch neutralizujú.
A: sa po „mäkkých“ konsonantoch realizuje ako ia, porov. padám a s tou
istou koncovkou -A:M aj vraciam. Štúrov spontánny, teda faktický fonematický
systém, bez toho že by Štúr bol mohol niečo tušiť o fonémach alebo neutralizáciách,
bol perfektne symetrický (opozície v uzavrených poliach sú neutralizovateľné):
I: U: R: L:
I U R L
IE UO
E O
A: IA
A
Novozavedené iu túto symetriu narušilo – čím, samozrejme, nehovorím, že
by sa týmto zásahom systém stal nefunkčným (Ďurovič, 1997, s. 35 – 39).
– Štúr nepojal do svojho systému otvorené ä, a má teda klasický trojuholník
krátkych vokálov:
I U
E O
A
115