VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

ĽUBOMÍR ĎUROVIČ
hornouhorských evanjelických stavov ku švédskemu kráľovi. – Treba zdôrazniť,
že od začiatku až po Bernoláka neexistoval žiaden iný opis či výklad než Masniciov,
Krmanov a Doležalov.
1.2 Aby sme pochopili princíp, na ktorom je vybudovaná Doležalova gramatika,
musíme si uvedomiť, čo môže implikovať slavico– v jej titule. Musí byť
jasné, že nepochybne korektnou slovenskou je napríklad veta: Já vím, že múj
vzácný spasitel Ježiš Kristus vstúpil na nebesa. Všetky tieto slová a tvary patria
do normy slovenského mesta Skalice, hoci všetky, okrem vstúpil, sa líšia od
dnešnej spisovnej kodifikácie. Súčasne je tá istá veta, len s diftongom vstoupil,
aj korektnou českou vetou. Doležalova gramatika vychádza z toho, že presne takýto
je pomer medzi „dialectus Bohemorum“ a „dialektom“ slovenskej inteligencie,
že oba sú dialektmi jedného jazyka a že teda stačí vyznačiť tých nemnoho
rozdielov, ktoré sú medzi nimi. Tieto odlišné slovenské tvary Doležal uvádza pri
čisto českých v okrúhlych zátvorkách: je ich okolo 90. Slovenské tvary, ktoré
Doležal za spisovné nepokladá, komentuje v sprievodnom texte prohibitívnymi
označeniami ako Male!, Non est imitandum! a pod.
Doležalova gramatika teda opisuje jazyk, nie nutne len písaný, slovenskej
inteligencie. Podľa jeho fonetických a gramatických vlastností je to v zásade jazyk
mesta Skalice. Opísaná norma je podložená autoritou Matiáša Bela, ktorý
bol v Notitia Hungariae aj explicitne napísal, že culte hovoria Vagujhelenses
a Szakolcenses, a že teda správne po slovensky je Tam sem byl a nie Tam som
bou. A v Praefatio k Doležalovej gramatike ten istý Bel píše, že kultivovanie
tohto jazyka si vzali za povinnosť („ad se pertinere existimaverunt“) okrem rodín
z vyššej a nižšej šľachty (čo mohlo byť skôr gesto a captatio benevolentiae)
aj „eruditi“ , t.j. vzdelanecké rodiny ako Hrabeciovci, Masniciovci a i.
Že je to v zásade dialekt Skalice, vidno z toho, že u Slovákov Doležal konštatuje
absenciu ř , v jeho norme nie sú afrikáty dz, dž a diftongy: ako slovenské
sa uvádzajú napr. formy substantív ako Acc. sg. ovcu, I. sg. ovcú, pl. ovcám, ovcách
– na rozdiel od českých ovci, s ovcí, ovcím, o ovcích – , I. sg. rohem, pl.
k rohom, o rohoch a pod. Vsuvný vokál je vždy e, i pri menách, i pri slovesách
ako pukel (hoci pred takto tvorenými slovenskými préteritami varuje), préteritum
je byl sem, měl sem (porov. skalické mjel sem) a pod.
1.3 Pravda, Doležalova gramatika je zvratným bodom aj vo vývoji českého
spisovného jazyka. Doležal odmietol v „dialectus Bohemorum“ pražskú „obecnú“
češtinu, ktorú Rosa už bol prijal ako potenciálnu súčiastku normy a používal
ju promiscue aj vo svojom autorskom texte. A pre ďalší vývoj možno najdôležitejšie:
Doležal vypracoval nové princípy klasifikácie substantív i slovies
112