VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

LITERATÚRA A MESTO, MESTO A LITERATÚRA
Z hľadiska slovenskej literárnej situácie 80. rokov nielen o tomto pozitívnom,
komunikačný reťazec skracujúcom spôsobe priameho prekladu, ale naopak
i o diametrálne odlišnom aspekte naznačeného javu v edičnej oblasti uvažuje
E. Maliti. Ak totiž reflektuje „prienik“ neruských literatúr v slovenských prekladoch,
vníma ho nielen ako logické vyústenie predchádzajúcej tradície slovenskej
a českej rusistiky, ale aj ako spôsob a vedomú stratégiu onoho „prieniku“ 4 .
I prekladateľský záujem o ne-ruskú literatúru v 80. rokoch možno totiž inter-
pretovať – aj – ako jednu zo snáh vtedajšej inštitucionalizovanej kultúry udržať
za každú cenu záujem o literatúru „sovietskej“ proveniencie: táto formulácia by
mi však v jednoznačne formulovanej podobe pripadala tak trochu spätná, ahistoricky
interpretujúca z hľadiska dnešného poznania.
Do zložitej „sovietskej“, či, ako sa vtedy hovorilo a písalo, „sovietskej
mnohonárodnej“, literatúry sa však z aspektu zvolenej prizmy mesta dostávajú
v 80. rokoch ďalšie skúsenosti, ktoré onen protiklad mesto-dedina ďalej problematizovali
– napríklad prirodzenosťou a spontánnosťou mytologického vnímania
sveta v mnohých textoch gruzínskeho, kirgizského, kazašského, čukotského, nivchského
a neviem ešte akého pôvodu. Obdobie 70. a 80. rokov bolo totiž
v jednotlivých národných literatúrach vtedajšieho ZSSR i obdobím návratu ku koreňom.
Národný epos (alebo text, ktorý môže viac-menej suplovať niektoré jeho
funkcie v národnej kultúre) sa vysúval do popredia záujmu, v opačných prípadoch
si túto nedostač kompenzovali jednotlivé kultúrne kontexty rozličným spôsobom.
Na Slovensku teda existoval v podstate istý poloinštitucionálny záujem
o ne-ruské literatúry, programová orientácia na ne zo strany cez ruské médium
prekladajúcich i reflektujúcich rusistov (I. Slimák, D. Slobodník), ale aj konkrétnych
prekladateľov, pričom výber tej svojej (literatúry) bol celkom subjektívny,
vychádzajúci často práve z mimoliterárnych okolností. V mojom prípade
vychádzal z predchádzajúcej lektúry – nakoniec z čoho iného –, ktorá mi cez
prozaickú tvorbu Mykolasa Sluckisa, Alfonsasa Bieliauskasa, Jonasa Avyžiusa,
Vytautasa Bubnysa, Vytautasa Martinkusa či Leonidasa Jacinevičiusa pripadala
blízka. 5 Blízka svojou ukotvenosťou v urbánnom prostredí (síce dovtedy exotic-
podnájomník bez tohto dôrazu, čím sa text zreteľne ochudobňuje o jednu (z hľadiska vzťahu litovského
a ruského dosť chúlostivú) rovinu možných interpretácií.
4 MALITI, E.: Zrkadlenia v priestore – sovietsky mnoholiterárny fenomén. In: Ruská literatúra
v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 1996. Stručné dejiny umeleckého prekladu na Slovensku.
Zv. 3. Ruská literatúra. Bratislava, ÚSL SAV 1998, s. 106, 108, 111, 125, 129 a inde.
5 Výberovo zo slovenských a českých prekladov do roku 1985: SLUCKIS, M.: Adamovo jablko.
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1972. SLUCKIS, M.: Cudzie vášne. Bratislava, Slovenský
105