VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

JAZYKOVÉ PODOBY MESTA
Wiliam Labov stanovil metodologické a empirické súradnice výskumu jazykového
správania sa občanov New Yorku (Labov, 1966). V mestských podmienkach
vývinu jazyka model klasického jazykového spoločenstva sa rozkladá,
triešti a vymyká „reprezentatívnemu“ zovšeobecňovaniu. Pre mestských obyvateľov
výraznejšiu integratívnu funkciu hrajú jazykové postoje a predsudky ako
sám jazyk, ktorý je výrazne členitý a variabilný. Variabilita jazykových podôb
mestskej reči nie je spôsobená iba sociálnou a ekonomickou členitosťou hovoriacich,
patriacich do konkrétneho spoločenstva. „Človek asfaltu“ podstupuje
zložité procesy jazykovokomunikačnej prispôsobivosti. Pritom (podľa W. Labova)
má predstavu o istých normách, o ktorých si myslí, že ich porušuje a preto existuje
rozdiel v tom, čo hovorí, v tom, čo si myslí, že povedal a v tom, čo si myslí,
že by mal povedať. Hovoriaci v rurálnych podmienkach s takýmito otázkami asi
nezápasí, a aspoň ich naša jazykoveda a klasická dialektológia doteraz nevyčlenila.
V ideálnej podobe – v mestskej spoločenskej a jazykovej sieti je úzus povýšený
na komunikatívnu normu. Takto si mestský človek zjednodušuje jazykovú
komunikáciu. Ale to neznamená, že sa jeho jazykový prejav nemení. Ibaže je
takýto idiolekt menej dynamický, podobne ako je aj samotné nárečie, do ktorého
patrí a ktoré dotvára menej dynamicky ako iné formy národného jazyka.
Na našom kontinente sociologickú urbánnu dialektológiu (sociological urban
dialectology) začal rozpracúvať Peter Trudgill (Trudgill, 1974), ktorý upozorňuje,
že nie každá urbánna dialektológia je aj sociologická. Viacerí jazykovedci
zaznamenávali mestskú reč. Často však zabúdali na fakt, že sú heterogénne
jazykové spoločenstvá aj spoločensky odlišné. Zameriavali sa na všeobecné
charakteristiky mestského jazyka a unikal im pritom fakt, že mestské jazyky sú
„iné“ aj v rámci mesta: iný je mestský jazyk v strede mesta a iný je slumový jazyk
toho istého mesta; ba prítomné sú rôzne existenčné podoby jazyka aj vo
vnútri jednotlivých urbánnych štruktúr. Vďaka tomuto „ineniu“ mestskú dialektológiu
evidujú v prvom rade sociológovia jazyka a sociolingvisti. V slovenských
podmienkach, napriek uvedomovaniu si potreby sústavnejšieho výskumu
mestského jazyka zo strany jazykovedcov (Pauliny, 1965), vznikali solitérové
a reprezentatívne diela, akým je Atlas slovenského jazyka (1968), kde sa registruje
iba rurálna slovenčina a mestská reč sa práve kvôli nehomogénnej povahe
nedostala do bodovej siete. Podobne sa vytrácajú slovenské izoglosy, pretínajúce
slovenské mestá v enkláve.
Zdá sa nám však, že i v slovakistických podmienkach v súčasnosti dozrela
situácia, aby sa vážnejšie uvažovalo o urbánnej dialektológii. Svedčí o tom i skutočnosť,
že klasická dialektológia nabieha na koncept sociálnej dialektológie
95