VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

ĽUBOMÍR ĎUROVIČ
Tá istá fonematická interpretácia ukázala, že ä, ktoré bolo vnesené hodžovsko-hattalovskou
reformou, je v systéme súčasnej spisovnej slovenčiny neorganický
element. To, že sa vyskytuje len po labiálach (aj to nie všetkých),
znamená, že po iných konsonantoch je jeho opozícia voči a neutralizovaná,
a fonéma AE sa realizuje ako a , porovn. holúbä, holúbäťa, ale dievča, -čaťa,
prasa, -saťa. Je to v slovenskom systéme jediný prípad, keď sa neutralizuje opozícia
dvoch krátkych vokálov. Zrejme tým možno vyložiť, že absolútna väčšina
Slovákov hovoriacich spisovne ä nepoužíva bez toho, že by tým vznikali komunikačné
ťažkosti.
– Iné črty Štúrovej normy, ktoré neskôr boli zamenené, patria taktiež dodnes
do dialektu Lipt. Mikuláša: sú to napríklad maskulínum preterita na -u
(bou, viďeu), deklinačný typ neutier na -ia (zdravia, križuvania), adjektívne koncovky
-ô, -ieho, -iemu neutralizovateľné na -o, -eho, -emu a pod.
Ak nám analýza pôvodnej Štúrovej normy ukazuje koherentný, symetrický
systém, ktorý tu identifikujem ako mestskú reč Lipt. Mikuláša, možno na potvrdenie
tejto analýzy uviesť Štúrovu vlastnú formuláciu: „Docela blúdno a ňepravuo
bi bolo, kebi sme z vjacej rozličnosťí Slovenskích všelijake (sic!) formi poviberať
a do jednej reči splátať chceli, bo bi tak sme ňestvorili ňič pravďivjeho
a skutočnjeho, ale bi sme len mali strakaťinu, ktorá bi aňi svojich pevních zákonou
aňi istjeho rázu (charakter) ňemala ...“ (Štúr, 1846, s. 9).
3.2 Na rozdiel od radikálnej reformy hláskoslovia a tvaroslovia Štúr sa teoreticky
netýkal slovníka a aj v kapitolách o derivácii držal sa, ako Stanislav
pripomína (1931, s. 169 a passim), skôr Dobrovského Lehrgebäude než liptovského
nárečia, napr. šidlo, zrkadlo oproti liptovskému šilo, zrkalo; streda, prostriedok
oproti liptovskému sreda, prosriedok a pod. Skutočne, Štúr či jeho okolie
sa postavili proti neologizmom Sama B. Hroboňa a tak ostal v používaní celý
československý vzdelanecký slovník v slovenskom hláskoslovnom a tvaroslovnom
„rúchu“. Slová, ktoré sa v češtine a slovenčine od seba nelíšia, dostali slovenskú
flexiu (znamení – znameňja), neveľké hláskoslovné rozdiely v kmeňoch
sa automaticky adaptovali (předmět – predmet, soubor – súbor, lékárna – lekáreň),
ale aj deriváty od strednej slovenčine cudzích slov sa s hláskoslovnou
a tvaroslovnou adaptáciou spravidla bez námietok ďalej používali (umění – umenie,
vzdělaný – vzdelaný, bezpečný, otázka).
Takto Štúr a štúrovci ponechaním existujúceho vzdelaneckého slovníka, bez
ohľadu na pôvod slov, zaistili kontinuitu našej kultúry.
116