VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

S O C I O L I N G U I S T I C A S L O V A C A 5
JAZYKOVÁ SITUÁCIA V MALOM MESTE
Ján Horecký
Mesto Stupava, ako píše už Matej Bel v Notitiách, leží na úpätí vrchu Jan-
kameň tárový (v orig. Borostyánkő), tiahne sa od juhu na sever. Jeho obyvatelia
sú prevažne Slováci, je tu niekoľko Nemcov. Usadilo sa dosť tu židov, ale neobťažujú
občanov, venujú sa prevažne obchodu.
Prvá zmienka o Stupave je z r. 1269, vodný hrad (dnešný kaštieľ, v ktorom
je Dom dôchodcov) sa spomína r. 127l. R. 1443 sa uvádza ako zemepanské
mestečko. Patrilo k panstvu Pálffyovcov, ktorý ho kúpili r. 1512. V rokoch 1867
až 1945 boli majiteľmi panstva Károlyiovci.
Hovorí sa tu záhorským nárečím. Jeho charakteristické znaky, ako je všeobecne
známe, sú cekanie a dzekanie typu dzeci, dzedzina, tecinka, ale najmä
uˇ bilabiálne ako protiklad fonémy l. Distribúcia dvojice l uˇ – presne zodpovedá
distribúcii spisovnej dvojice l – ľ: proti spisovnému xoďil – xoďili je xodziuˇ tu –
xodzili. Toto bilabiálne u zaniká, resp. splýva s nasledujúcim u, ú, napr. lyžička
– užička, lúka – úka, lani – úňí. Ďalším charakteristickým znakom sú palatálne
labiály p, b, m, v, zapisované obyčajne ako pj, bj, vj, napr. vjedzá, pjesnička,
pjast. Príznačné sú niektoré fonotaktické pravidlá, neprípustnosť napr. -er na
konci slova: býva tu skupina -tr, napr. bratr, litr, alebo skupina -ar (najmä proti
nem. -er), napr. Jäger – jágar, Forschner – fošnar. Proti nemeckému dlhému é
na konci slova, najčastejšie v miestnych menách, je tu skupina -ej, napr. Lassee
– Losej, Breitensee – Pratisej.
Tieto charakteristické znaky sa dôsledne uplatňovali v bežnom dorozumievaní
celkom iste do prelomu storočí a zdá sa, že až do konca prvej svetovej vojny.
Bolo to v súlade so zložením obyvateľstva: bývali tu drobní roľníci, istý počet
bírešov, musela byť tu aj silná skupina remeselníkov, ako svedčia cechové zápisy
z prelomu 18.a 19. storočia, ako aj cechové zástavy uložené v kostole a vynášané
pri veľkých procesiách.
Po prvej svetovej vojne sa rozvrstvenie stupavskej spoločnosti mierne
zmenilo. K pôvodným obyvateľom pribudli viacerí verejní zamestnanci českého
pôvodu (úradníci, četníci, učitelia). V službách Károlyiovcov bola naďalej menšia
skupina služobníctva, ktorá však v styku s domácimi obyvateľmi hovorila po
slovensky. Pravda, nie domácim nárečím, ale vcelku svojím pôvodným nárečím.
(Mnohí prišli z Veľkého Medera (Palárikova), ale ani tam neboli pôvodným oby-
141