VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

IVOR RIPKA
konitosti takej komplexnej skutočnosti, akou je spoločnosť, nemôžu prirodzene
odhaliť žiadne sumarizujúce výskumy a okamžité nápady.“
3.1. Nemožno prirodzene tvrdiť, že citované formulácie sú transparentné
a transformovateľné do slovenskej situácie a jazykovedy, no vari trocha stlmia
priodvážne predstavy súčasných sociolingvistov (sociolingvistika – základ národnej
vedy o jazyku, veda predurčená stať sa všeobecným vysvetľujúcim rámcom
všetkých národných lingvistík), neakceptujúcich doterajšie diachrónne výskumy.
Jazyk prirodzene nikdy nezastane v pohybe, bude sa vyvíjať a meniť, aby
mohol plnohodnotne spĺňať všetky funkcie v rozličných komunikačných situáciách,
ale – a to najmä v našom slovenskom národnom kontexte, ktorý sa zásadne
odlišuje napr. od kontextu či situácie americkej angličtiny – má svoju opísanú
a zistenú minulosť, ktorá nepochybne a nezastupiteľne determinuje aj súčasnosť,
jeho výskum – a to aj výskum jeho fungovania a používania v hovorených prejavoch
obyvateľov slovenských miest – sa nezačal iba v dobe sociolingvistickej.
Ak je extrémny názor, že sociolingvistika sa (a to aj vo výskume mestskej reči)
uspokojuje iba s registrovaním a konštatovaním jazykových javov a procesov, so
štatistikou, tak rovnako iluzórna je predstava, že všetky tradičné národné vedy
o jazyku postupne celkom prepadnú v konfrontácii s dominátorskou sociolingvistikou.
Socioterénne zamerané výskumy majú perspektívu v symbióze dialektológie
a sociolingvistiky, nie v oslabujúcej delimitácii. Bežný hovorený jazyk
(hlavný to zdroj dynamiky súčasnej slovenčiny) totiž nepopierateľne odráža
(a reflektuje) aj javy dominujúce v jej areálovo ukotvenej nárečovej časti bázy.
A urbanizovali sa aj tradičné teritoriálne nárečia.
4. J. Štolc pred vyše 30-timi rokmi konštatoval, že „jazykový charakter
slovenských miest je daný nárečovým okolím“ (Štolc, 1967, s. 107). Nazdávame
sa, že toto zistenie nemožno totálne odmietnuť ani dnes; treba ho mať na zreteli
pri výskume mestskej reči vo väčšine lokalít Slovenska. Poznanie tradičného teritoriálneho
dialektu, ktorý sa dnes skúma jednak ako živelne sa rozvíjajúca
štruktúra, jednak ako regionálny obraz dejín spoločnosti i vývinu jednotlivých
existenčných foriem národného jazyka, by malo byť predpokladom a východiskom
skúmania mestskej reči. Štúdium vývinu a súčasného stavu nárečí, ktoré nikdy
nebolo iba prežitkom či anachronickým prejavom obdivu k jazykovej minulosti,
nesúvisiacim s bádaním v iných oblastiach lingvistiky, totiž zreteľne
podporuje tézu, že dynamické javy treba odlišovať od vývinových javov. Vývin
je komplexnejší jav, v ktorom sa manifestuje aj časový faktor; je to imanentný
proces. Procesuálnosť ako vlastnosť jazykového systému však nemožno chápať
iba ako faktor času; jej obsahom je špecifický, vnútorne napätý pohyb smerujúci
90