VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

MIROSLAV DUDOK
(v prácach I. Ripku, M. Smatanu a i.), ktorú od osemdesiatych rokov v známejších
zahraničný reláciách reprezentuje napr. L. Milroy (1980) (pričom u L. Milroya
ide i o zmenu sociálnej paradigmy, napr. kritiku spoločenských tried v prospech
spoločenskej siete vo fungovaní mesta a jeho jazyka). Kooperácia dialektológie
a sociolingvistiky v slovenskej urbanológii môže byť prospešná i z toho
dôvodu, že na Slovensku máme prevahu tzv. malých miest nad veľkými, kde sa
vypuklejšie prejavuje mestský idióm ako klasický prípad miešania nárečí a štandardného
jazyka s výraznejšou nárečovou arómou, resp. miešania štandardu a neštandardu.
V tomto kontexte sa vynára niekoľko otázok. Aký status má mestský jazyk?
Je táto varieta národného jazyka prechodnou podobou spisovného jazyka
a príslušných interdialektov? Ktorá z nich je dominantnou, „je to skutočne nehomogénny,
amorfný a neorganický idióm“? (Jutronić – Tihomirović, 1987,
s. 118). Ak je mestský jazyk prestížnou podobou, resp. ak má svoju hodnotu, tak
zaiste bude možné v jeho heterogénnej podstate objaviť a vyčleniť takú dynamickú
štruktúru, ktorá nie je taká amorfná, akou sa zdala byť na začiatku urbánnej
lingvistiky.
Hádam aj preto sa mapuje jazyk vo vybraných slovenských mestských aglomeráciách
ako komunikačných mikrospoločenstvách, napr. v Banskej Bystrici
(Patráš, 1990; 1997 a i.) a v Prešove (Muránsky, 1978; Slančová – Sokolová a i.),
zatiaľ prevažne v časopiseckých prácach. Do tohto radu zaraďujeme aj podobné
ojedinelé výskumy v slovenských malých mestách v enkláve (Myjavcová, 1995).
V mestskom jazykovom spoločenstve (najmä keď ide o „veľké mesto“, ale
platí to aj pre „malé mesto“, hoci len v menšej miere) sa prejavujú rozdiely nielen
medzi jednotlivcami, ale aj v prehovore jednotlivca. Jazyk mesta je premenlivá
veličina, javí sa v rozmanitých podobách. „Mestský jazyk nemožno opísať
na základe jednej invariantnej normy a jej porušovania. Variácia je inherentná
v samotnom systéme“ (Halliday, 1983, s. 172). Inými slovami, normy mestskej
reči sú priestorovej povahy, nie bodovej, ako sa nazdávajú filozofi: „Urbánne je
punktuálne“ (Lefevebre, 1970).
Na tom istom priestore v mestskej reči fungujú rôzne idiolekty, dialekty,
sociolekty, rôzne stupne vnútrojazykového štandardu a „spisovnosti“ prejavu
atď., teda jazyky v jazyku, ale aj jazyky popri sebe. V jazyku mesta je v plnej
miere zastúpená diglosia i bilingvizmus. Napríklad v Novom Sade donedávna
bola regulovaná päťrečovosť: oficiálnym jazykom jazykového prostredia mesta
Nový Sad bola srbochorvátčina, maďarčina, slovenčina, rusínčina a rumunčina.
V súčasnosti je oslabená regulatívna jazyková právomoc, ale funkčná jazyková
96