VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

JAZYKOVÉ PODOBY MESTA
semiologické, filozofické a iné koncepcie a definície mesta pre potreby opisu
a výkladu jazyka mesta. Sociolingvistická predstava mesta okrem uvedených sociologických
prvkov ráta aj s kultúrno-civilizačným aspektom a pod. Súhrn
týchto a iných izolovaných fragmentov a obsahov nezabezpečuje ešte urbánnu či
mestskú celostnosť. Preto aj užšia disciplinárna, teda aj jazykovedná reflexia
mesta môže byť veľmi rozmanitá. A rozmanitá je i predstava mestského jazyka
v rámci rôznych národných jazykov. Jazykové podoby mesta, varianty a variety
mestskej reči sú teda ovplyvňované heterogénnosťou mestskej populácie. Mestský
jazyk má však aj svoju ústrednú štruktúru, mestský idióm, ktorý ho vyčleňuje
ako osobitnú mestskú reč. Keďže je mesto miestom rozhovorov, rozhodujúcou
mierou na delimitáciu mestského jazykového štandardu vplývajú zvukové
jazykové prvky odpozorované a obsiahnuté vo výrokoch typu V Bratislave sa
rozpráva tvrdo a pod. Súčasná slovenská (a nielen slovenská) sociolingvistika
v začiatočnej disciplinárnej vývinovej fáze zvukovú realizáciu mestského jazyka
vyčleňuje ako základnú typickú charakteristiku, hneď potom morfologickogramatickú
zložku (porov. napr. Muránsky, 1978; Jović, 1976 atď.). Situácia je
však omnoho komplexnejšia, čo naznačili i B. Bajčev a M. Videnov (1988).
Mesto nie je jazykovým spoločenstvom v klasickom zmysle slova. Na jazykové
podoby mesta nevplýva iba heterogénnosť prostredia, ktorá umožňuje
koexistenciu rozličných a rozdielnych prejavov jazykového spoločenstva a jednotlivcov,
ale aj každý jednotlivec pozná a vlastní aspoň niekoľko registrov, ktorým
pripisuje spoločenskú hodnotu podľa aktuálnych potrieb (porov. Halliday,
1978). Rečový predstaviteľ mesta patrí k rôznym spoločenským skupinám, vo
svojej rečovej praxi uplatňuje rôzne jazykové variety (Jutronić –Tihomirović,
1983, s. 199).
M. Radovanović hovorí, že „úspešný“ mestský človek by mal byť vlastne
„polyglotickým“ občanom. Mal by poznať štandardný jazyk (jeho všeobecne
prijatý variant, presnejšie miestnu urbánno-regionálnu realizáciu tohto variantu),
ďalej rad sociolektov (menší počet) a funkčných štýlov (väčší počet), prestížny
mestský subšandard a „materinský“ nárečový idióm (podč. M. D.) (Radovanović,
1997). V skutočnoti teda o mestskom jazyku by bolo možné hovoriť
v množnom čísle (Dudok, 1998).
V aktuálnej i budúcej jazykovednej reflexii mestskej reči preto treba rátať
s krížením nárečového základu so štandardným substrátom, z čoho vzniká nový
urbánny substrát a idióm. Už táto konferencia asi naznačí, a budúce výskumy
hádam doložia, ako sa mení nárečový a štandardný substrát v mestskom prostredí.
Petržalské nárečie dnes neexistuje, lebo neexistuje ani bývalá Petržalka.
99