VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

VULGARIZMY V SÚČASNEJ (MESTSKEJ) KOMUNIKÁCII
identity a solidarity, resp. ako jej predstieranie - v tomto zmysle možno pokladať
tabuizovanú lexiku aj za súčasť slangových semivariet -; (d) ako výraz verbálneho
exhibicionizmu; prípadne (e) ako výraz, resp. prostriedok sexuálnej excitácie;
a napokon (f) na vypĺňania sémantickej prázdnoty diskurzu; tu táto lexika mení
slovnodruhový status a príslušné slová fungujú ako citoslovcia alebo častice (porov.
Findra, 1986). Vo funkcii (f) pôsobí tabuizovaná lexika, hlavne obscénne
a blasfémické pomenovania takmer úplne desémantizovane. Desémantizáciu
a stratu motivačného východiska však možno pozorovať aj pri používaní tabuizovanej
lexiky v ostatných funkciách („...obscénna lexika využívajúca tabuizované
slovné korene na vyjadrenie naskrze neobscénnych významov“, Zorin,
1997). Z hľadiska psychológie fungovania tabuizovanej lexiky treba príčiny jej
používania pravdepodobne hľadať v najhlbších vrstvách ľudskej psychiky. Citovaný
R. L. Chapman, opierajúc sa o Freudove a Jungove názory, hovorí o obrane
ega pred superegom a o simultánnom úsilí človeka stávať sa ľudskou bytosťou
a zároveň o popieraní tohto úsilia. Používaním tabuizovanej lexiky sa akoby
animálne ego človeka búrilo proti sociokultúrnym regulatívom.
2. 3. V otázke, či hodnotiť tabuizovanú lexiku ako spisovnú alebo nespisovnú,
nevládne jednotnosť (Pisárčiková, 1988). Podľa autorky chápanie týchto
pomenovaní ako nespisovných (ako nespisovné chápe vulgarizmy a hrubé, resp.
škaredé slová napr. Slovník slovenského jazyka, 1971; B. Hochel, 1993) podmieňuje
hlavne ich spoločenská nevhodnosť; pri ich chápaní ako spisovných výrazových
prostriedkov (tak ich chápe napr. J. Kačala, 1983; prípadne Krátky
slovník slovenského jazyka, 1997; J. Mistrík, 1997) sa viac berie do úvahy ich
neutrálna vonkajšia jazyková stránka. Svoje hodnotenie uzatvára M. Pisárčiková
slovami, že „v každom prípade však ide o slová majúce svoje miesto na samej
hranici spisovného jazyka“ (s. 150); v KSSJ sa dodáva, že „často siahajú až zaň“
(s. 30). Z týchto vyjadrení je, domnievame sa, užitočné vyjsť pri hodnotení tabuizovanej
lexiky ako spisovnej alebo nespisovnej. Vzhľadom na rozšírené chápanie
spisovného jazyka ako kodifikovanej prestížnej variety s celospoločenskou
funkciou, ktorá sa používa hlavne v tzv. kultúrnych sférach (k ich vymedzeniu
porov. napr. Bosák, 1995), je tabuizovaná lexika (ak berieme do úvahy
jej komplexnú znakovú charakteristiku) skutočne na hranici spisovného jazyka,
prípadne až za ňou. Ak prijmeme stratifikáciu národného jazyka na osi spisovná
vrstvami a pod., resp. Reinhold Aman, ktorý od roku 1976 vydáva a rediguje časopis Maledicta.
Psychológovia zhodne konštatujú, že v súčasnosti narastá verbálna agresivita, čo súvisí so všeobecným
zdrsnením mravov dnešnej spoločnosti.
197