VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

ĽUBOMÍR FALŤAN
ktorým sa mestské prostredie prihovára, dáva vizitku o sebe, o komunite či širšom
spoločenstve. V Japonsku sa priemyselné podniky snažia takýto signál vyslať
nielen starostlivo upravenými zelenými parkovými priestormi v samotných
areáloch podnikov, ale aj vyvesením symbolu – vlajky so zeleným krížom
uprostred bieleho poľa. Faktom však zostáva, že symbolickým jazykom novej
postindustriálnej doby sa v mestách stali obchodno-finančné centrá, reprezentované
„chrámami finančnej prosperity“ – mrakodrapmi zo skla a betónu skoncentrovanými
na relatívne malom priestore nových mestských centier veľkých
svetových metropol – newyorský Mannhattan, tokijské administratívne Shinjuku,
parížske Defence atď. sú toho príkladom.
Bežnému človeku sa však najintenzívnejšie prihovára tzv. mestský parter –
priestor na úrovni ulice a bežného či prirodzeného vizuálneho kontaktu človeka.
Ten v sebe skrýva množstvo signálov a informácií. Jeho „jazyk“ je plný variabilnosti
a bohatstva, alebo ... je prázdny, nudný či fádny až odpudzujúci.
Mestský parter možno chápať ako v rámci divadelnej scény, bez diváka,
lebo účastníci sú tu vlastne viac či menej aktívnymi „hercami“ realizujúcimi
časť svojich rol na pozadí meniacich sa kulís. Ulice, námestia, parky tvoria
základ tohto parteru. Funkčná mnohorakosť na predmestí je limitovaná domináciou
výrobných, skladových či iných hospodársko-prevádzkových funkcií,
resp. funkcií rezidenčných. Mestská scéna je menej bohatá a rozmanitá, prihovára
sa skromnejším, ale možno aj jednoznačnejším jazykom – napr. monofunkčné
obytné objekty (viacbytové či rodinné) v závislosti od architektonického
riešenia sú viac či menej zaujimavé, viac či menej dynamizujúce priestor.
Práve táto monofunkčnosť robí túto scénu možno pokojnou, ale možno aj
nudnou a v závislosti od starostlivosti o objekty a priestor z hľadiska rezidenčnej
funkcie, možno príťažlivou alebo naopak odpudzujúcou. Mestská „scéna“
sa obvykle centrifugálne dynamizuje (pričom mesto môže mať celý rad lokálnych
subcentier), naberá na rozmanitosti. Týmto dynamizujúcim činiteľom je
tzv. občianska vybavenosť, predovšetkým v rozmanitosti obchodnej či obslužnej
vybavenosti, vybavenosti kultúrnymi inštitúciami atď. Pritom to nie je
len otázka narastajúcej kvantity, ale predovšetkým kvality. Luxusná viedenská
Kärtnerstrasse či tokijská Ginza rozprávajú inou rečou svojich obchodných
výkladov ako bazárové obchodíky vo viedenskom Prátri – iná klientela, iný
tovar prezentovaný vo výkladoch, iná estetika a aj atmosféra je odlišná. Inak
sa návštevníkovi prihovárajú „špecializované ulice“ len na elektroniku alebo
len na športové potreby v Tokiu než ako uličky lásky v Amsterdame alebo
Hamburgu.
58