VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

ĽUBOMÍR ĎUROVIČ
typu wchadzat, wchadzaj. Veľmi signifikatívne je sloveso mať, ktoré má popri
mít častejšie tvary met, mel, t.j. západoslovenské/skalické mjet, mjel.
2.2 Tieto – ako príklad vybrané – fakty treba kultúrnohistoricky interpretovať.
Gavlovič bol poľského pôvodu, celý svoj život strávil vo františkánskych
kláštoroch a školách na Považí, t.j. na východ od Bielych Karpát, v oblasti nárečí,
ktoré uvedené vlastnosti nemajú. To znamená, že jazyk, ktorým je napísaná
Valaská škola i celá jeho ostatná tvorba, sa musel naučiť v prostredí týchto františkánskych
kláštorov: ak je to tak, potom to znamená, že tento variant slovensko-českého
spisovného jazyka slovenskej inteligencie bol spisovným jazykom
tohto prostredia. Pre túto hypotézu hovoria aj mne dostupné ukážky kamaldulského
prekladu Biblie, kde sú tak isto tvary výslovne západoslovenské/skalické,
napr. na poloch, t.j. poliach.
Pravopis Valaskej školy sa zásadne líši od upraveného kralického pravopisu
Doležalovho. Nemožno teda predpokladať, že by sa Gavlovič bol spisovne učil
z Doležalovej gramatiky. Ale v Skalici bol dôležitý františkánsky kláštor, ku
ktorému patrila aj nejaká forma učilišťa. Prijateľným výkladom zhôd jazyka
Gavlovičových spisov, Doležalovej gramatiky a azda aj kamaldulskej Biblie by
mohlo byť to, že všetky nejakým spôsobom reflektujú to, čo Doležal menuje
„dialectus cultiorum Slavorum in Hungaria“, teda jazyka slovenských vzdelancov
v polovici XVIII. storočia.
Doležal je pre slovenskú i českú gramatikológiu centrálny inovátor, jeho
klasifikácia podstatných mien i slovies sa temer bez zmien používa dodnes.
Máme teda právo brať vážne i jeho výrok na titulnom liste gramatiky, že tento
jazyk poznával iugi observatione – pilným pozorovaním jazyka svojho vzdelaneckého
okolia, najmä vo svojom rodnom meste: a tento vzdelanecký jazyk sa
potom rôznymi spôsobmi mohol dostávať do iných častí Slovenska.
3.1 Oproti tradičnej formulácii, že Ľudovít Štúr na spisovný jazyk povýšil
stredoslovenské nárečie, už dlhší čas zdôrazňujem, že Štúrova norma je norma
stredoslovenskej inteligencie. To možno ešte ďalej spresniť: Štúr – bez ohľadu
na jeho patetickú formuláciu v Nauke – vedome alebo nevedome, sám alebo
v dohode s ostatnými členmi Tatrína, za základ nového slovenského spisovného
jazyka vzal hláskoslovie a tvaroslovie mesta Liptovského Svätého Mikuláša a do
nich „zaodel“ vtedajšiu slovnú zásobu, včítane vzdelaneckého slovníka československého.
Na toto tvrdenie možno uviesť rad argumentov.
– Z dnešného hľadiska prekvapujúce vylúčenie mäkkého ľ zo spisovného
jazyka zodpovedá norme mesta L. Sv. Mikuláša (podľa J. Stanislava, 1931,
114