VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

SLAVOMÍR ONDREJOVIČ
rečia v Šariši. „ Zo samého Prešova rečových ukážok nepodávam, lebo sa reč takého
mesta nehodí k tomu. Prešov je odbleskom rečových pomerov v Šariši
a této sú veľmi pestré. Podávam ukážky z okolia Prešova“ (s. 20). Tak aj my. Na
reč samých Košíc odvolávať sa nebudeme, bo ona je odbleskom rečových pomerov
na východe Slovenska. A tieto sú ešte rozmanitejšie ako v Prešove. Ale budeme
sa opierať o okolicu, menovite na nárečový materiál z Myslavy, z V. Tejkeša,
z Malej Idy, z Ťahanoviec, z Košickej Novej Vsi, z Rozhanoviec, z Barce,
z Nižnej Myšle; ba kedy-tedy zaletíme aj do vzdialenejších krajov, do V. Kamenice,
do Trebišova, do Sečoviec, do dedinôk ležiacich za Humennom, podobne
do krajov západných po samý Telgart a Vážec“. Žiaľ, nespravil sa ďalší krok
napr. z poznania, že jazyk mesta je „odblesk rečových pomerov“ v príslušnom
regióne. Ako ukazuje J. Schildt (1996, s. 178), mestá sa v priebehu dejín stávali
„zberňou“, „gravitačným centrom“ obyvateľov okolitých dedín. Na mestské
dialekty mali a majú teda naozaj vplyv teritoriálne dialekty príslušného regiónu.
V dôsledku miešania mestského obyvateľstva sa do mestských dialekov dostávali
však aj prvky iných nárečových foriem, následkom čoho vznikali miešané
útvary, ktoré sa stali bázou pre neskorší bežný jazyk miest, ktorý vzápätí mohol
prenikať aj za hranice mesta.
S J. Štolcom možno iste súhlasiť v tom, že staršie obyvateľstvo Trnavy naozaj
hovorí po trnavsky (určite však nie výlučne, no povedzme prevažne – záleží
najmä na tom, či komunikácia prebieha v súkromnej alebo verejnej sfére) a v Nitre
po nitriansky 4 . V prípade Prešova by sme už dali prednosť formulácii, že táto
vrstva obyvateľstva hovorí skôr po prešovsky než po šarišsky, v Michalovciach
po michalovsky skôr než po zemplínsky, v Košiciach skôr po košicky než po abovsky.
Máme na mysli teda práve mestský jazyk, resp. mestský dialekt, ktorý sa
utvoril kombináciou, „živým stykom“ medzi spisovným jazykom, príslušnými
nárečiami, príp. aj vplyvom iného jazyka, ak má na danú oblasť vplyv. Na rozdiel
od J. Štolca s útvarom mestská reč, mestský dialekt novší autori už bežne
pracujú (porov. Patráš, 1990, Slančová, 1995, s. 133, Ondrejovič, 1994).
Mestská reč na Slovensku neostáva teda napriek všetkému celkom mimo
pozornosti lingvistov. Je možno symptomatické, že mestskej reči sa venuje skôr
mladšia generácia slovenských lingvistov. Vznikala aj práca Hovorený jazyk
4 Jazyk najstarších obyvateľov a najmä starousadlíkov možno považovať bezpochyby za najstabilnejšiu
zložku mestského jazyka. Pritom sa ukazuje, že mnohí z nich sa v seniorskom veku
vracajú k svojmu nárečovému substrátu, aj keď v produktívnom veku používali pri komunikácii varianty,
ktoré mali bližšie k spisovnej (kodifikovanej) podobe slovenčiny než k nárečiam.
20