VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

LITERATÚRA A MESTO, MESTO A LITERATÚRA
prekladané neboli ani vtedy. Ako dobrodruh som si povedala, že nemám čo stratiť,
a tak som fakticky celý večer počúvala bez rozumenia, teda so zostreným vnímaním
čisto zvukovej podoby prehovorov. Vďaka tomu som identifikovala absolútnu
rozdielnosť štyroch rečníkov, ktorú som v ruskom rozhovore so školiteľkou aj pomenovala
(mäkkosť – tvrdosť, lexikálna, intonačná i artikulačná rozdielnosť). Tým
som zrejme napravila dojem z „nesprávne“, totiž nelitovsky formulovaného projektu,
lebo som de facto identifikovala nárečia, ktorými jednotliví rečníci – literárni
vedci a vysokoškolskí pedagógovia hovorili. Pre mňa to bola ďalšia skúsenosť prvého
dňa z prostredia, ktoré som si potom osvojila cez jeho poznanie ako „iného“
voči slovenskému a zároveň voči mojej pôvodnej predstave. V podstate oficiálnosť
a verejnosť prehovorov pre mňa v neadekvátnej podobe nárečí na takomto fóre
jednoznačne a dosť tvrdo naznačila zložitosť kontextu, do ktorého som musela
preniknúť, ak som nechcela ostať za jeho múrmi.
Znovu asi len uvediem oné „socio“-súradnice litovskej literatúry a širšie
kultúry, ktoré súvisia s touto témou a na ktoré som narazila a musela ich nejakým
spôsobom spracovať: V meste, ktoré má dlhú akademickú tradíciu (Vilniuská
univerzita, založená v r. 1579), bola v 80. rokoch generácia vtedajších
päťdesiatnikov fakticky prvou generáciou „litovskej“ inteligencie. Vilniuské
mestské obyvateľstvo tejto vrstvy tvorili predtým najmä Poliaci, Rusi a Židia 6 .
V celej spomínanej povojnovej generácii bolo silno prítomné jej vkorenenie do
pôvodných vidieckych kontextov, posilňované rusifikáciou, ktorá zasiahla paradoxne
predovšetkým niektoré nenápadné atribúty prirodzeného národného života:
pre nás ťažko pochopiteľná vynútená absencia národného folklóru podľa
zväzujúcich osnov vo vyučovaní a výchove na rozličných stupňoch škôl, písanie
kandidátskych dizertácií v litovskom a v ruskom jazyku a doktorských iba v ruskom
jazyku. Pri týchto nenápadných, ale účinných formách rusifikácie sa vzdor
prezentovaný aj tematizovanou a niekedy až rituálne akcentovanou „nárečovosťou“,
preferovaním pôvodných ľudových technológií a postupov, ale aj tém vo
výtvarnom umení, nástrojov či žánrov v hudbe, tematizáciou ne-mestského ako
skutočne litovského a odpor voči mestskému ako ne-litovskému v literatúre javil
už pochopiteľnejšie a čitateľnejšie. V tomto zmysle totiž ne-mestské znamenalo
6 Práve židovský pôvod M. Sluckisa – bez nejakého priameho náznaku antisemitizmu – bol
často dôvodom rozdielnosti jeho domácej (litovskej) a inej (inonárodnej) reflexie. Aj tejto otázke je
venovaný rozhovor prozaika a literárneho kritika J. Aputisa s jubilantom-sedemdesiatnikom Mykolasom
Sluckisom Saulé leidžiasi, saule teka (Slnko sa ukladá, slnko svieti) v litovskom literárnom
časopise Metai, 9, 1998, č. 10, s. 102 – 107.
107