VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

IVOR RIPKA
1996, s. 21). Je to komplexná jazykovedná disciplína, ktorú nemožno vyčleňovať
či vyraďovať z výskumov (bežného) hovoreného jazyka jednostranným
a jednostrunným favorizovaním „kalendárne mladšej“sociolingvistiky.
2. V posledných rokoch sa naša neveľká slovenská jazykovedná komunita
člení na dve skupiny či tábory, a to tábor sociolingvistov a tábor „normativistov“.
Táto opozícia už sama osebe akoby naznačovala aj klasifikáciu a hodnotenie
týchto skupín: sociolingvisti reprezentujú novú a perspektívnu skupinu moderných
globálnych jazykovedcov, ktorá – hoci trocha oneskorene – zachytila echo
paradigmatickej zmeny, charakteristickej pre súčasnú svetovú lingvistiku (tá
zmena spočíva v obrate od „izolujúceho“ skúmania jazykového systému ku
skúmaniu tohto systému v reálnej situácii), „normativisti“ tradične lipnú na ilúzii,
že jazykový systém (langue) je niečím primárnym a jeho použitie (parole)
niečím sekundárnym, odvodeným. Známe – a vari nadbytočne opakované (porov.
štúdie S. Ondrejoviča v doterajších troch zborníkoch Sociolinguistica Slovaca)
– je aj jeho členenie slovenských jazykovedcov na tri názorové skupiny,
a to
1) skupinu obhajcov uplatňovania sociolingvistických metód v lingvistike
(v modifikovanej verzii sa táto formulácia spresňuje a vyčleňuje sa skupina sociolingvistov
a obhajcov potreby aplikovať sociolingvistické metódy aj v normatívno-kodifikačnej
praxi);
2) skupina jazykovedcov hlásiacich sa k myšlienkam sociolingvistiky len
deklaratívne (konštatuje sa síce potreba ustavičného styku so spoločenskou praxou
i neprestajného a cieľavedomého dialógu s používateľmi jazyka, ale v konkrétnej
kodifikačnej praxi sa na to rýchlo zabúda);
3) skupina autorov pochybujúcich o zmysluplnosti a prospešnosti tohto výskumu
prinajmenšom pre kodifikačné ciele a držiacich sa zásady, že normu netreba
zisťovať na ulici, lebo veď ju predsa zachytávajú príručky (Ondrejovič, 1996, s. 12).
Tieto klasifikácie či kvalifikácie podľa nášho názoru provokujúco preceňujú
možnosti všetkospasiteľnej sociolingvistiky. A navyše, núkajú možnosť vidieť
situáciu v „opačnom garde“ a mutatis mutandis vyčleniť napr. (ako paralelu
2. skupiny) tím sociolingvistov, hlásiacich sa síce deklaratívne k „dedičstvu“
dialektológie, no prakticky nevyužívajúcich pri príprave štúdií o jazykovej situácii
v istých regiónoch či v mestách ani tú najzákladnejšiu literatúru (necituje sa
ani Atlas slovenského jazyka).
2.1. Ak platia tézy, podľa ktorých základnou úlohou jazykovedy má byť
výskum prirodzeného (kontinuitného a spontánneho, vonkajšími kodifikačnými
zásahmi neusmerňovaného) vývinu jazyka a systémov, ktoré vznikli ako výsle-
88