VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

SLAVOMÍR ONDREJOVIČ
vec „tých druhých“ (Slančová – Sokolová, 1995). Uskutočnil sa aj prieskum
postojov obyvateľov dvoch stredoslovenských miest (Martina a Lučenca) k jazyku
Bratislavy. a opačne (Ondrejovič, 1991). Zistilo sa, že kým obyvatelia
Martina sú najviac v konflikte so západnou (západoslovenskou) tvrdosťou, v Lučenci
je v tejto pozícii východoslovenská krátkosť, čo sa aj personifikovalo (západoslovenská
tvrdosť s „tvrdosťou“ bývalého politika F. Gála a východoslovenská
krátkosť s prominentom bývalého rečimu V. Biľaka). E. Pauliny vo svojich
prednáškach, pripravených ešte začiatkom 50-ych rokov, sa dotýka tejto témy
v súvislosti s otázkou o vzťahu strednej a spisovnej slovenčiny. Už v tom čase
sformuloval tézu, že „Bratislava je pre normu spisovného jazyka nateraz a pre
budúcnosť ďaleko dôležitejšia ako stredoslovenský nárečový základ“ (Pauliny,
2000, s. 30). Upozorňuje na to, že dnes už kultúrnym a politickým centrom nie
je Martin, ale centier je na Slovensku viac (v súčasnosti to platí, samozrejme,
ešte vo väčšej miere), hoci Bratislava je centrum „primus inter pares“.
Iné práce sa dotýkajú jazyka niektorých mestských skupín, napr. slangu vysokoškolákov
v Nitre (Krištof, 1984), reči vysokoškolskej mládeže v Banskej
Bystrici (Odaloš, 1995), spoločenskej komunikácie v pohostinských zariadeniach
a zábavných podnikoch Banskej Bystrice (Bitušíková, 1996), či rôznych prejavov
„mestskosti“ a „dedinskosti“ a odlišností týchto subkultúr (Darulová, 1996).
Bilingvizmus, resp. diglosia neboli na Slovensku (okrem bilingvizmu slovenskočeského)
nikdy vychytenou témou. Novšie sa však maďarsko-slovenskému biligvizmu
venuje vo viacerých v štúdiách inšpirovaných americkou sociolingvistikou
I. Lanstyák (1998, najnovšie Langmann – Lanstyák, 2000). Slovenčina v mestách
sa skúma aj v zahraničí. Jazykovú situáciu v Petrovci opísala v rozsiahlej
štúdii Slovenčina v kontakte so srbčinou M. Myjavcová (1996). Na Slovensku
má rozvinutú svoju tradíciu výskum urbanoným v rámci onomastického štúdia
(porov. Urbanonymá v kontexte histórie a súčasnosti, 1996).
Mestá mali veľký význam pre písanú reč a tým, pravdaže, aj pre utváranie
nadregionálnych foriem a pre kultivovanie slovenčiny vôbec. V 15.–16. storočí
rástli funkcie písaného jazyka v obchodnom styku, ale aj v kultúrnej a náboženskej
oblasti. Dôležitá bola mestská správa (o používaní slovenského jazyka v mestách
v našich dejinách porov. najmä Doruľa, 1977, 1984). Urbanizačné a industrializačné
procesy viedli k tomu, že sa stretávali ľudia rôzneho pôvodu, ktorí boli
nútení sa dorozumieť počas pracovného procesu, ale aj v súkromnom živote.
Aj tí, čo dochádzajú do práce do miest, sa musia prispôsobiť. Usilujú sa o vyššiu
formu, „spisovnejšiu“, čo je jazyk najbližšieho mesta. Často sa tomuto jazyku
prispôsobujú s nechuťou, ale ostáva pre nich istým vzorom (Finger, 1999).
22