VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

JÁN HORECKÝ
vateľstvom. O podobe ich jazyka nemáme svedectvá. Úradníci sa prispôsobovali
spisovnej slovenčine, českí učitelia vcelku vyučovali po slovensky.
V slovenskej časti obyvateľstva sa používalo nárečie, ale tu je zreteľný generačný
posun k opúšťaniu charakteristických nárečových prvkov. Kým ešte
moja stará mama (1870 – 1940) označovalo sviatok Božieho tela ako boží celuǒ,
hovorila o Suǒvákoch a suǒvenskích botách, moja mama (1890 – 1970) hovorila
už boží ťelo. U mladšej generácie zaniká uˇ bilabiálne alebo cekanie v nových
slovách, najmä v odborných termínoch. Tak je bežné len ťelocvik, mláťačka (hoci
bežné je sloveso muˇácit). Postupne zaniká slovesná podoba dzekujem, resp.
výraz dzekuja bohu, nastupuje spisovná podoba ďakujem a u najmladších prirodzene
aj díky.
Rok 1920 bol prelomovým aj v používaní miestnych názvov. Kým najstaršia
generácia poznala len Prešpurk, resp. chodila do mjesta (v Stupave do mjestečka
– centra mesta), poznala Tébeň len (Devín), Dévento (maď. Dévenytó –
Devínske Jazero), Koldorf (Karlova Ves), Feríb (Prievoz), dnešná generácia už
často ani nevie, že takéto podoby jestvovali.
V súčasnosti je bežná komunikácia v Stupave vlastne diglosná. Starší obyvatelia
používajú nárečie, do ktorého vnášajú niektoré „spisovné“ prvky, mladší
skôr naopak, usilujú hovoriť sa spisovne, ale vplietajú niektoré nárečové prvky.
Prisťahovalci hovoria vcelku spisovne, len postupne si osvojujú niektoré nárečové
prvky. V slovnej zásobe sa však aj u pôvodných obyvateľov prejavuje rozdiel
medzi bežnými a panskými rodinami: kým v domácej slovnej zásobe sú také
pomenovania ako taška, omáčka, firhonki, v slovnej zásobe „pánov“ sú proti
nim slová štrudla, cušpajz, záclony.
142