VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

MESTSKÉ NÁREČIE – A PREČO
alebo ako interdialekt) zahŕňa aj „jazyk používaný v Liptovskom Mikuláši“. Alebo
sa pýtajme, či je „stupavské nárečie“ synonymom „jazyka používaného v Stupave“.
Odpoveď je v oboch prípadoch záporná. Ak prihliadneme k názoru o dialektológii
ako o „jazykovednej archeológii“ (Slavo Utěšený) 3 a ak zmeníme slovesný
čas v našich otázkach na minulý, mohli by sme byť náchylní na druhú otázku
(Stupava) odpovedať kladne. Pri zohľadnení banálneho faktu, že v takej či onakej
lokalite žili aj používatelia odlišného jazyka, „nenárečia“ (napr. cirkevná
a svetská inteligencia, remeselníci, obchodníci a pod. – čo ako sporo boli zastúpení),
však určite neplatí ani „liptovské nárečie“ = „jazyk používaný v Liptove“,
ani „stupavské nárečie“ = „jazyk používaný v Stupave“. Reálnymi používateľmi
miestneho/regionálneho („vieskového“/„nadvieskového“) nárečia boli vlastne
len nižšie sociálne vrstvy – povedzme, že pospolitý ľud.
Komunikačné situácie v mestskom prostredí nesporne boli, sú a zaiste aj
budú pestrejšie ako na vidieku. Mestá na Slovensku sú takpovediac len „strediskovými
vesničkami“, do ktorých prichádza a v ktorých sa mieša (a miesi) všeličo
(aj jazykové) rozličnej proveniencie 4 . Tým sa dostávame k dôležitej otázke, čo
vlastne chápať v „mestskom babylone“ pod javom, o ktorom uvažujeme (jazyk
mesta). Inak: Kde tento jav „prichytiť pri čine“? Kto sú nositelia tohto javu, používatelia
„jazyka mesta“, mestského nárečia? Ak odmietneme možnosť chápať
pod jazykom mesta všetko, čo sa v meste používa 5 , tak používateľmi sú zas a opäť
(rovnako ako pri teritoriálnych nárečiach) nižšie sociálne vrstvy – povedzme, že
pospolitý ľud.
Pohybujeme sa takmer len v slovenskej situácii, ktorá má svoje zvláštnosti.
Všimnime si mimojazykový jav: pod pojmom „mesto“ takmer bezvýhradne ešte
aj dnes rozumieme to, čo dostalo od panovníka mestské privilégiá alebo čo bolo
neskôr inou mocou (štátom) inštitucionálne, administratívne za mesto vyhlásené,
uznané. Tento moment síce nie je neznámy ani v iných kultúrach, jeho dôležitosť
však natoľko nepretrváva; mesto sa chápe ako sociologický fenomén. Napríklad
v anglofónnom svete mesto žije v tradičnej, prirodzenej (Británia), resp.
netradičnej, ale rýchlo sa vyvíjajúcej (Amerika, Austrália) izolácii, a to aj/najmä
z jazykového hľadiska. Veľká väčšina vyšších a značná časť stredných sociál-
3 Pokiaľ nám je známe, ide len o ústny („kaviarenský“) výrok S. Utěšeného.
4 Platí to, pochopiteľne, aj inde, ale s tým rozdielom, že mestá ako špecifické sídla, ako socio-kultúrno-správny
fenomén sa etablovali v dávnejšej minulosti.
5 Takáto možnosť by nás totiž dostala do situácie zahrnúť pod jazyk mesta nielen najrozmanitejšie
útvary národného jazyka, ale aj cudzie jazyky, používané v enklávach národnostných menšín
a/alebo v rozličných iných komunikačných situáciách.
85