VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

SOCIÁLNA KOMUNIKATÍVNOSŤ MESTSKÉHO PRIESTORU
a spoločenstiev, ktoré boli ich nositeľmi. V premietnutí do jednotlivých objektov
hovorili či hovoria o ich pôvodných či následných majiteľoch a užívateľoch,
napr. o ich mocenskom postavení, zámožnosti, ale i o spoločenských funkciách,
ktoré vyplývali z ich postavenia v spoločenskej hierarchii. A tak aj v neznámom
meste, o ktorého histórii návštevník nemusí veľa vedieť, staré paláce signalizujú
skutočnosť, že v minulosti tu pôsobili významné feudálne rody, meštianske rezidencie
signalizujú silu, zámožnosť a postavenie mestského patriciátu, objekty
remeselníkov hovoria o hospodárskych orientáciách, zatiaľ čo napríklad cirkevné
svätyne vypovedajú nielen o postavení cirkvi, ale aj o vierovyznaniach rozšírených
a uctievaných jednotlivými sociálnymi skupinami mestského spoločenstva
atď. Takéto objekty, ich architektonické riešenie a urbanistické usporiadanie
súčasne sú schopné identifikovať i spoločensko-priestorovú, či geospoločenskú
príslušnosť v určitom období. Príkladom môžu byť niektoré mestá severného,
resp. severovýchodného Talianska, nad ktorými sa „vznáša“ atmosféra príslušnosti
k Rakúsko-Uhorsku, a týmto spôsobom sa akoby prihovárali kultúrnou
blízkosťou návštevníkom prichádzajúcim z regiónov, ktoré k tomuto útvaru za
mnohé roky v minulosti prislúchali.
História mestskosti jednotlivých miest – prinajmenšom v tomto kultúrnom
priestore – postupne hierarchizovala mestský priestor, od periférií do centra. Práve
centrá symbolizovali inštitúcie moci (duchovnej i svetskej) radnicami i príslušnými
mestskými úradmi a cirkevnými chrámami príslušnými priestormi námestí –
miestami zhromaždení (odvodenými od starogréckej agory). Charakter týchto
objektov – architektonický výraz – signalizujú ich význam a vážnosť, ich koncentrácia
v priestore zasa dáva vedieť, kde je či v minulosti bolo centrum. Zjednodušene
môžeme povedať, že historické centrá miest už z diaľky (či z výšky,
z vtáčej perspektívy) sú avizované zvýšenou koncentráciou veží kostolov – chrámov
viery ako centier duchovnej moci, ktoré dlhý čas výlučným spôsobom symbolizovali
centrá miest.
Historický a civilizačný vývoj prináša zmeny do symboliky mesta, do jazyka,
ktorým sa prihovára človeku. Rast významu trhu a s ním spojeného obchodu,
investícií a finančného kapitálu sa odráža v postupnom dominantnom postavení,
či dominantnom presadzovaní sa materiálnych (hmotno-priestorových, či objektových)
symbolov reprezentujúcich takto prebiehajúci vývoj spoločnosti. Výrobné
haly priemyselných podnikov, ich charakter, rozsah či lokalizácia „hovoria“
o charaktere mesta, jeho hospodárskej orientácii, hovoria o ich vzťahu k mestu,
okolitej krajine. Priestorový poriadok či anarchia, evidentné znečisťovanie a devastácia
alebo snahy o rešpektovanie ekologických požiadaviek – aj to je jazyk,
57