VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

IVOR RIPKA
používanie dvoch v (dolno)trenčianskej nárečovej oblasti frekventovaných a dosť
„agresívnych“ syntaktických prvkov, a to:
a) použitie nárečovej vytyčovacej hodnotiacej častice ale vo význame spisovných
častíc približnej miery (asi, približne), napr. vo vete to buďe ale desať
strán;
b) širšie využívanie spojky až vo funkcii základnej podmienkovej podraďovacej
spojky (to bi sme dali prepísať ešťe dňes, až buďe čas), účelovej podraďovacej
spojky (zeberťe si ešťe cukor, aš to ňemáťe horké) a v časových vetách,
v ktorých určuje čas deja hlavnej vety (aš príďeťe o rok, buďe to
uz�zariaďené).
5. Pri verejných (oficiálnych) prejavoch pisateľ alebo hovoriaci vedome
využíva prostriedky niektorej zo stabilizovaných variet národného jazyka (zvyčajne
spisovný jazyk), v bežných dialogických prejavoch (t. j. aj v mestskej reči)
sa miešajú (nie prepínajú) jednotlivé kódy koexistujúce vo vnútri národného jazyka,
t. j. striedajú sa hláskové (zvukové) podoby, tvary a slová prislúchajúce
(hovorovému) spisovnému jazyku, bežnému hovorenému jazyku, interdialektom
alebo tradičnému miestnemu nárečiu (porov. Krčmová, 1997, s. 169). Tu treba
pripomenúť ešte jednu relevantnú skutočnosť. Ak totiž vychádzame z názoru, že
bežné hovorené prejavy (česky běžná mluva) majú svoju normu, môžeme používať
– a tak sa to manifestuje aj v stratifikáciách slovenského národného jazyka –
i termín bežný hovorený jazyk, ktorý implikuje (a potvrdzuje) zistenie, že ide
o varietu národného jazyka.
5.1. Mestskú reč (alebo v zmysle naznačených chápaní aj jazyk mesta)
formujúcu sa na základe tradičného nárečia charakterizuje nepretržitý pohyb
prvkov – výber, preskupovanie, modifikácia, potláčanie jedných a zdôrazňovanie
iných, a to všetko so zreteľom na pomenúvaciu funkciu jazyka, ktorá je nevyhnutným
predpokladom nadradenej a hlavnej komunikačnej funkcie. Opísať
ju znamená zachytiť dialekticky protirečivé tendencie k demokratizácii aj k intelektualizácii,
k internacionalizácii i k tvoreniu z domácich zdrojov, k univerbizácii
i k multiverbizácii. Ide tu o rozsiahlu a nejednotnú, nehomogénnu oblasť
charakterizovanú vysokým stupňom variantnosti, determinovanej radom rozličných
(lokálnych, regionálnych, generačných, sociálnych a pod.) parametrov (porov.
Daneš, 1997, s. 185).
6. Vznik mestskej reči (vo väčšine slovenských aglomerácií) sa dá s istou
licenciou označiť ako urbanizácia tradičného teritoriálneho dialektu (jeho „prispôsobenie“
sa potrebám komunikantov). Globálne sa dá charakterizovať ako
pospisovňovanie (štandardizovanie) pôvodného nárečia príslušného mesta. Jeho
92