VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

INTERFERENCIA V JAZYKU VIEDENSKÝCH SLOVÁKOV
výpovede, úsilie po presnom vyjadrovaní a pod. Pôvodne silný jazyk (materinský
jazyk) sa časom miešaním oslabuje, vzniká zmiešaná reč, ktorá sa v istých
sociálnych kontextoch ustaľuje a nevníma sa potom ako vybočenie z normy.
Z hľadiska teórie prechádza pôvodná parolová individuálna interferencia do
komunikačného kódu istého spoločenstva, teda dochádza k transferencii (k pojmu
porov. Bußmann, 1990), ktorá vyústi do jazykových zmien.
– Hedi ví dobre slovenski aj šriftlich, aj Gerhart überhapt, ket maturoval
v Bratislavje.
Neakceptovanie ostrej hranice medzi dvoma jazykovými systémami a teda
zakomponovanie nemeckých lexém sociokultúrnej povahy do slovenskej vety
sme zaznamenali v periodiku rakúskych Slovákov Pohľady. Toto však treba
hodnotiť ako ležérnosť či pohodlnosť redaktora:
– V januári sú k dispozícii už len Restkarten.
– Vstup, bufet, miesto pri stole, „Damenspende“
– Slávnostné otvorenie plesu – Bundesminister Dr. Hannes Farnleitner.
– Pán doktor, ďakujem Vám za rozhovor a želám Vám všetko dobré a veľa
„Auslandsslowaken“.
– Z BKA sme dostali jasné signály, že v budúcnosti bude Volksgruppenforderung
len na doplnenie rozpočtu menšinových spolkov.
Medzi kontamináciou, krížením, zmiešavaním jazykov a interferenciou
však nie je jasná hranica. Každý vstup nemeckého slova, slovného spojenia do
výpovede hodnotíme ako jazykovú kontamináciu. Za lexikálnu interferenciu pokladáme
kalkovanie lexém.
– Tak som si pekňe sadla, celkom krátko, pár riadkov, hovorím, nechápem, keď
ňegdo vlastní meno Swoboda, že ide kritizovat, ket ňegdo sa volá Kukačka, inšie nič.
V uvedenom príklade nedochádza k narušeniu slovenskosti výpovede, len
k jej gramatickému znehodnoteniu. Ide tu teda o interferenciu.
Tento príspevok je skromnou sondou do výskumu teoretického modelu interferencie
na základe morfologickej typológie jazykov.
Literatúra
BUßMANN, H.: Lexikon der Sprachwissenschaft. Stuttgart, Alfred Krőner Verlag 1990.
HENDRICH a kol.: Didaktika cizích jazyků. Praha, SPN 1988.
KIELHŐFER, B. – JONEKEIT, S.: Zweisprachige Kindererziehung. Tűbingen, Stauffenburg
Verlag 1983.
KREMNITZ, G.: Gesellschaftliche Mehrsprachigkeit. Wien, Braunmuller 1994.
WILKINS, D. A.: Linguistik im Sprachunterricht. Heidelberg, Quelle/Meyer 1976.
183