VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

HANS FRIESEN
veryplné – alebo inými slovami – zmyslovosť a významovosť. Cieľom tejto štúdie je pokúsiť sa
s podporou niektorých protagonistov moderny o vzájomné spojenie kategórií zem – svet na jednej
a vidiek – mesto na druhej strane. Takýto pohľad by mohol trochu zmierniť Heideggerov radikálny
provincionalizmus a tým umožniť prenesenie jeho výkladu o básnickom bývaní na urbánne priestory.
Zastavme sa pri poetických slovách nemeckého básnika F. Hölderlina, jeho prieniku k záhadám
ľudskej existencie:
54
V nežnom blankyte sa zračí kovová strecha kostolnej veže...
„Či smie človek v živote plnom strastí povzhliadnuť k výšinám vydajúc zo seba povzdych plný
túžby napodobnenia – vysloviť takýmto túžim byť tiež? Áno. Lebo pokým zotrváva tá čistá láskavosť
v srdci, nezmeriava sa človek iba nešťastne s božstvom. Zostáva nám Boh neznámym? Alebo
je azda zjavný ako nebo? – V to druhé uverím skôr. V rozsahu miery človeka. S plnosťou zásluh,
ale s dychom básnika obývaj človeče túto zem. Odvážne tvrdiac, ani tôňa hviezdnatej noci nie je
čistejšia ako človek, nazývajúci sa obrazom božím.
Existuje vôbec nejaká miera na tejto zemi? Niet jej.
Hölderlinove slová, že človek by mal žiť poeticky, poníma Heidegger v tom zmysle, že básnenie
ponecháva bývanie človeka predovšetkým bývaním. Básnenie sa tu javí vlastne ako ochota
bývať. Týmto ponímaním stojíme podľa Heideggera pred dvojnásobnou požiadavkou: Musíme totiž
po prvé, existenciu človeka vyvodiť z podstaty bývania, a po druhé, podstatu básnictva chápať ako
pripustenie bývať. Heidegger zdôrazňuje, že keď v tomto zmysle hľadáme podstatu básnictva, prenikáme
do podstaty bývania. Odkiaľ však máme, pýta sa Heidegger, informáciu o podstate bývania
a básnenia? Jeho odpoveď znie: Nárok, preniknúť do podstaty veci, preberáme zo žičlivosti jazyka.
Predpokladom na prijatie tejto žičlivosti je, že si vážime už samotnú podstatu jazyka.
Ale dnešný človek, ktorého pracovná existencia v podnikoch je v područí techniky a býva ako
nájomník vo výškových budovách veľkomiest, podľa Heideggera určite už nebýva na zemi básnicky
a pod nebom. Mesto, a v tom si je Heidegger celkom istý, je javom dekadencie, naskrze javom rozpadu.
Naproti tomu je krajina Schwarzwaldu vhodná poskytnúť dispozície k hľadaným pozitívnym
dimenziám pre možnosti básnického bývania.
Heideggerov úzky vzťah k domovu sa ukázal už zavčasu. Vo svojom texte Prečo zostávame
v provincii? sa sústreďuje na protiklad mesta a vidieka a v tejto súvislosti na protiklad hovorenia
a mlčania. Zatiaľ čo hovorenie je spojené skôr s mestami, mlčanie sa pokladá za charakteristickú
bytostnú črtu človeka na vidieku.
Heidegger obhajuje tézu, že pre miesto duševnej práce sa nehodí mesto, ale iba vidiek.
V mestách diagnostikuje fundamentálny útok na domorodstvo človeka. Proti modernému mestu,
médiám a industrializácii poľnohospodárstva a vedy predložil dedinský domov. Za jeho kritikou
mestského sveta a jeho zhodnotenia roľníctva stojí jasné a jednoznačné priznanie. Príslušnosť k tomuto
svetu sa však nezíska prostredníctvom rozhovoru. Svet roľníkov nie je ako svet mešťanov
komunikačnou verejnosťou. K svetu roľníkov človek jednoducho patrí alebo nepatrí. A keď k nemu
patrí, potom túto spolupatričnosť nevyjadruje ešte navyše rozhovorom, ale mlčí o nej.
Že Heidegger vydal jasné a neodvolateľné svedectvo priznania sa k roľníckemu domovu, nedokazuje
napokon iba tá skutočnosť, že spomína svoje povolanie do Berlína, ktoré, ako je známe,
odmietol. Odmietnutie ponuky na Berlínsku univerzitu treba chápať aj ako odmietnutie mesta a ur-