VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

MIROSLAV DUDOK
zy a konštrukcie druhého jazyka v jazykovom prejave bilingvála). Urbánne totiž
„nevyrába“, neprodukuje v priemyselnom či technokratickom zmysle, ale tvorí.
Preto takýto a podobný register prostriedkov vytvára osobitný komunikačný
štandard, ktorý je spoločensky (zvonka) a individuálne (zvnútra) motivovaný.
Výsledne sa tak vytvára osobitná jazyková podoba. Každé mesto obsahuje svoju
komunikačnú normu, ktorá je špecifická pre to-ktoré mesto. Extenzita mestskej
aglomerácie nevplýva na podstatu jazyka mesta, ale ho štruktúruje. Keďže ďalšou
vlastnosťou mesta je pohyb, je to dynamická, nie statická entita, mestský jazyk
a jazykové podoby mesta v úplnosti nemožno opísať. Možno ho však prežívať.
Tento aspekt „zážitkovosti“ mesta jazykoveda by sa nemal strácať zo zorného
uhla.
Ani vyčleňovaním jazykových „zón“ v mestskej reči a ich opisom nemožno
v úplnosti opísať mestský jazyk, či mestské dialekty. Skúsenosti iných disciplín,
ktoré sa sústredenejšie zaoberajú problematikou mesta, napr. urbanistiky, sociológie,
najmä však sociológie mesta, sú v tomto smere ilustratívne. Podrobným
opisom štruktúry mesta ako jednoty ekologického, prírodného a morálneho
usporiadania nevyčerpáva sa problematika mesta v úplnosti, ani typ mesta.
Napríklad R. E. Park (1952) sa domnieva, že základnou charakteristikou
amerického mesta je tendencia podrobiť sa istým modelom a že tie sa javia ako
konštelácia typických mestských zón, ktoré môžu byť zemepisne lokalizované
a priestorovo určené. Mestské zóny sa navzájom nelíšia iba podľa obyvateľstva
rozličného veku, zamestnania, etnickej príslušnosti a pod., ale aj podľa funkcií,
ktoré sa v nich v prevažnej miere vykonávajú. V týchto jednotlivostiach je zachytený
obraz mesta, ale nie bez zvyšku. Ekologickú štruktúru mesta chicagskej
sociologickej školy hádam najlepšie reprezentuje E. W. Burgess v podobe piatich
koncentricky rozložených zón: 1. „Loop“ (ústredná úradná časť mesta nazvaná
slučkou pre železničnú sieť, ktorá ho obkolesuje), 2. prechodná zóna
(miesto pobytu osadníkov prvej generácie v etnicky homogénnych enklávach,
zóna zanedbaných štvrtí – slumov, get a kriminálu), 3. zóna prisťahovalcov druhej
generácie, 4. rezidenčná zóna s obytnými priestormi rozličného druhu (s kolektívnymi
bytmi, rodinnými, luxusnými i chudobnými) a 5. zóna predmestia či
prímestia alebo tých, čo každodenne cestujú do centra kvôli zamestnaniu menej
ako šesťdesiat minút (Burgess, 1967). Mechanická lingvistická nadstavba tejto
koncepcie mesta by skresľovala jazykovú podobu mesta aj z takého triviálneho
dôvodu, že nezahŕňa komplexnejšiu typologickú predstavu mesta – porovnaj
napr. európsky typ mesta (Pušić, 1997), podobne ako nebolo možné v úplnosti
aplikovať ani ostatné sociologické, ekonomické, urbanistické, demografické,
98