VEDA VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

S O C I O L I N G U I S T I C A S L O V A C A 5
URBANIZÁCIA DIALEKTU
Ivor Ripka
1. Hovorenosť je spôsob realizácie jazykového vyjadrovania; potenciálne
je to vlastnosť všetkých existenčných foriem (variet) národného jazyka (porov.
Chloupek, 1986, s. 76). Ak platí téza, že hlavným zdrojom dynamiky súčasných
jazykov sú ústne (hovorené) komunikáty, ktoré vznikajú najmä (v stredovom
i stretovom) priestore medzi krajnými pólmi variet národného jazyka (t. j. v našej
jazykovej situácii medzi spisovnou slovenčinou a miestnymi nárečiami), je
prirodzený a pochopiteľný záujem jazykovedcov o výskum týchto variet. Sociolingvistika
upriamila pozornosť aj na výskum tzv. mestskej reči.
1.1. V tejto súvislosti treba pripomenúť skutočnosť, že v doterajšej literatúre
venovanej výskumu tejto variety sa nepoužíva jednoznačná a jednotná terminológia.
V českej jazykovede sa hovorí o výskume městské mluvy (v 60-tych
rokoch ho inicioval dialektológ J. Bělič), ale používa sa aj termín mluva města.
Monografia B. Dejmka vyšla pod názvom Běžně mluvený jazyk (městská mluva)
města Přelouče (Praha 1976). Pod „patronátom“ Združenia slovenských jazykovedcov
pri SAV a vedením E. Paulinyho (takisto v 60-tych rokoch) realizovaný
projekt výskumu hovorenej podoby spisovnej slovenčiny sa v zásade zameriaval
na výskum v mestách; išlo teda o skúmanie mestskej reči (alebo jazyka
mesta či miest). S. Ondrejovič (1996, s. 11) konštatoval, „že to bol projekt na
svoj čas pripravený vynikajúco a že jeho výsledky boli také významné – žiada sa
nám však povedať šokujúce –, že ... zaznela viackrát obava, aby sa výsledky
tohto výskumu nezneužili.“ Vo včerajšom referáte sme počuli aj iné hodnotenie
projektu, podľa ktorého výskum „skĺzol“ na úroveň dialektologických výskumov.
Nazdávame sa, že je to nepotrebná a vlastne kontraproduktívna degradácia
dialektológie, ktorá má – a už aj v 60-tych rokoch mala – značné skúsenosti
s výskumom hovorených prejavov, prepracovanú heuristiku terénnych výskumov.
Vznik mestskej reči, ktorá sa stáva predmetom súčasných sociolingvistických
bádaní, sa niekedy označuje aj ako urbanizácia dialektu a globálne sa dá
charakterizovať – a to najmä v špecifickej slovenskej demografickej i spoločenskej
situácii, reflektujúcej jazykový vývin – ako pospisovňovanie jazyka či (pôvodného)
nárečia príslušného mesta. Dialektológia (a to diachrónna i synchrónna)
priniesla dostatok preukazných materiálových dokladov i výkladov jednotlivých
javov, charakterizujúcich aj súčasnú bežnú hovorenú komunikáciu (Ripka,
87