Minority v subsytéme kultúry

dinskí aj slavónski Slováci ocitli v rôznych štátoch a v rozchádzajúcich sa ekonomických, politických aj spoločenských podmienkach.Modifikácie spoločného kultúrneho základu odvtedy formujú rozdielne faktory. Podobne ako v iných dolnozemskýchspoločenstvách aj v Soľanoch sa vyvíja neopakovateľné nárečie slovenského jazyka, ktoré obsahuje pôvodnú kysuckú, oravskúa novohradskú vrstvu, nárečové prvky z kontaktného prostredia Báčky a Sriemu a výpožičky z obklopujúceho srbského a chorvátskehojazykového prostredia.Soľany vo Vukovarsko-sriemskej župe v blízkosti hranice s Bosnou i so Srbskom majú v rámci východnej Slavónie špecificképostavenie. V multikultúrnom prostredí tu žijú Slováci evanjelického aj rímskokatolíckeho vierovyznania spoločne s väčšinovýmiChorvátmi, Bosniakmi, Hercegovcami aj s príslušníkmi ďalších národností rímskokatolíckej, pravoslávnej aj moslimskej viery.Podstatná časť ich prišla priamo z územia Slovenska – evanjelici najmä z okolia Lučenca, katolíci predovšetkým z hornej Oravya Kysúc. Vzhľadom na odľahlú polohu od iných evanjelických spoločenstiev a na problémy s uskutočňovaním evanjelickýchbohoslužieb prestúpilo viacero evanjelických rodín na rímskokatolícku vieru. Katolícki Slováci sú už na pokraji etnickej asimilácie– stratili slovenský bohoslužobný jazyk, oveľa skôr začali uzatvárať etnicky zmiešané manželstvá, rozprávajú väčšinou lenchorvátskym jazykom a zo slovenskej identity im spravidla zostalo len vedomie pôvodu svojich predkov zo Slovenska. Slovenskérímskokatolícke rodiny sa v priebehu 19. storočia sťahovali z Oravy a Kysúc aj do susedných Drienoviec, Strošiniec a Vrbane a ichetnická asimilácia je ešte výraznejšia ako v Soľanoch. Všetci Slováci zo Solian ovládajú chorvátsky jazyk. V rámci zmiešanýchmanželstiev sa ako jednotlivci dostávajú do chorvátskeho prostredia, jazykovo sa do neho bez problémov začleňujú a praktickyokamžite strácajú väčšinu svojich etnických parametrov.Evanjelický náboženský život, spolková činnosť na slovenskom etnickom základe aj školská výučba slovenského jazyka súnajdôležitejšími stimulmi a predpokladmi zachovania slovenskej identity. Podobne ako v iných menšinových spoločenstváchkdekoľvek na Dolnej zemi, aj v Soľanoch dodnes závisia od niekoľkých schopných a obetavých jednotlivcov. Ak v niektorýchobdobiach chýbali, nastal útlm národnostného života so všetkými dôsledkami.Ešte aj v poslednej štvrtine 20. storočia, a možno povedať, že až do balkánskej vojny v 90. rokoch 20. storočia, udržiavalisolianski evanjelici a. v. intenzívne vzťahy s priestorovo relatívne blízkym slovenským obyvateľstvom vo vojvodinskej Báčkea v Srieme. Uzatvárali etnicky aj konfesionálne homogénne manželstvá a aj vďaka tomu je slovenčina dodnes živým jazykom.Kontakty so severnejšie situovanými sídlami v Chorvátsku so slovenským obyvateľstvom medzi Osijekom a Našicami a podobnes Ilokom, boli pre vzdialenosť minimálne. V tomto prípade je situácia v porovnaní s inými slovenskými spoločenstvami v Chorvátskuaj vo Vojvodine špecifická – rozpad Juhoslávie a nové štátne hranice spôsobili izoláciu od iných slovenských spoločenstiev,okamžite a výrazne ovplyvnili mnohé oblasti minoritného života v Soľanoch, ktoré sa odvíjali od príbuzenských, ekonomických,náboženských kontaktov a spolkových aktivít. Niektoré ekonomické aktivity, napríklad obchodovanie s hospodárskymi zvieratamimedzi Slavóniou a Báčkou v 2. polovici 20. storočia, sú v dnešných podmienkach neuskutočniteľné a nepochopiteľné. Dokazujúvýnimočnosť Solian, lebo predstavujú kultúrne javy, aké sme doteraz v slovenskom dolnozemskom prostredí nezaznamenali.Je tu však aj veľa podobného, napríklad kontakty so Slovenskom prostredníctvom spolkovej činnosti. Dlhoročná inštitucionálnaspolupráca s Krnčou je pre evanjelických i katolíckych solianskych Slovákov signifikantná a výrazne ovplyvňuje stav etnickéhovedomia.Etnicky a konfesionálne zmiešané manželstvá už nie sú výnimkou, prekročením normy, ale v nových spoločenských podmienkachnutnosťou a pravidlom, nad ktorým nemá význam pozastavovať sa.Kolektívny terénny výskum v Soľanoch sme uskutočnili v septembri 2013 bez predchádzajúceho prieskumu. Na rozdiel odosvedčeného modelu návratných výskumov musel celý autorský kolektív absolvovať výskumný pobyt jednorazovo. Iniciovalia organizačne ho zabezpečili predstavitelia evanjelického a. v. cirkevného zboru a MO MS v Soľanoch. Naskytla sa nám takpríležitosť dôkladnej dokumentácie tradičných jesenných aktivít. Okrem písomných materiálov, získaných rozhovormi s obyvateľmiSolian aj iných okolitých dedín, sme priebežne zhromažďovali fotodokumentáciu zo súkromných archívov aj vlastnoufotografickou činnosťou. Vyrobili sme dokumentárny film, ktorý považujeme za rovnocenný, a v niektorých súvislostiach zanenahraditeľný dokumentačný materiál. Ľutujeme, že sa nám nepodarilo získať najstaršie cirkevné archiválie, ktoré by lepšieobjasnili obdobie príchodu prvých slovenských obyvateľov do Solian.110