Minority v subsytéme kultúry

pochopit lidskou anatomii, a s její pomocí lze léčit a řídit život.“ 713 Presne túto predstavu Divadlo z Pasáže spĺňa – divadlo, ktorélieči, a jeho členov sa mu podarilo dostať a zaradiť naspäť do života, dostať ich na inú úroveň. Rovnako pomáha svojim členompri sebarealizácii a sebaurčení, ako i zlepšuje celkové vystupovanie, motorické funkcie, prejav na verejnosti a voči okoliu. Prinášatémy, o ktorých sa nehovorí, či sa im vyhýba (znásilňovanie žien, priekupníctvo).• Komunitné divadlo človeka lieči mnohodimenzionálne. Pracuje s postihnutým a s jeho osobnosťou v takej miere, v akej mu tojeho stav dovolí, vystupuje pri tom voči nemu autenticky a ľudsky rovnocenne, vďaka čomu posúva dotyčný svoje hranice. 714• Komunikačná – táto funkcia súvisí s predchádzajúcimi, divadlo pomáha komunikovať medzi tvorcami a utláčanými osobami,ako i medzi týmito ľuďmi navzájom, pomáha im vytvárať spoločenstvo, komunitu a vďaka tejto komunite sa včleňujúdo širšieho spoločenstva. To umožňuje komunikáciu s majoritným obyvateľstvom a odovzdávanie nejakého vygenerovanéhoposolstva podávaného univerzálnym divadelným jazykom, ako i poukázanie na problémy spoločnosti. Ako hovorí sama VieraDubačová v súvislosti s ocenením Krištáľové krídlo za filantropiu: „Som rada, že sa umenie posunulo k filantropii. Umenie je totižzrkadlom spoločnosti.“ 715Chránené územieInscenácia Chránené územie (premiéra 21. 5. 2009 v USA – Cedar Rapids v Iowe). Táto inscenácia je založená na metaforickýchobrazoch a univerzálnom medzinárodnom divadelnom jazyku, kladie sa v nej dôraz na pohyb a gesto. Tvorcovia ju malimožnosť prezentovať počas trojtýždňového turné v Amerike, kde vznikol aj dokument Chránené územie (2010) v réžii AdamaHanuliaka a Petra Kotrhu.Kde je hranica medzi tým, čo je normálne a „nenormálne“? Kto postavil prvú bariéru? Čo spôsobilo odcudzenie ľudí a ichvytesnenie na okraj spoločnosti? Kto určuje hranicu toho, čo je normálne? Po čom ľudia so zdravotným postihnutím túžia? I natieto otázky dielo Chránené územie odpovedá. Herci so zdravotným postihnutím snívajú, každý z nich fantazíruje vo svojommikrosvete o tom, čo by chcel, čím by chcel byť, čo by chcel zažiť. Jedna postava im však ich sny vždy preruší a postaví prednich bariéru symbolicky zobrazenú igelitom. Inscenácia Chránené územie je hlbokou ľudskou výpoveďou o tom, kde sú hranicetoho, čo súčasná majoritná spoločnosť považuje za normálne a pokiaľ niekto vybočí z davu, ako sa k nemu táto spoločnosť staviaa zachová.Introdukcia diela je koncipovaná ako príchod herca (Peter Vrťo) z publika, používajúceho posunkovú reč. Prechádza sav hľadisku a využíva znakovú reč tak, že naznačuje príchod z publika symbolizuje, že je členom majoritnej spoločnosti, toho, čoje považované za normálne. Na začiatku mu väčšia časť publika nerozumie, vzniká medzi nimi prvá bariéra. To, čo protagonistavyjadruje pohybom tela, zaznie aj z nahraného záznamu. Hlas sa pýta, kto postavil prvú bariéru a či poznáme jeho meno. Hovorí,že je to možno preto, že každý človek si stavia pred seba nejakú bariéru, sú však aj ľudia, pred ktorých stavia bariéry niekto iný.Svet je plný bariér a ľuďom sa to páči. Herec hovorí pomocou posunkovej reči i pomocou reprodukovaného hlasu, že môže byťstaviteľom bariér. Pohybom rúk vyjadruje stenu (pomyselnú bariéru) stále využíva aj posunkovú reč. Prináša bal igelitu, ktorýje jediným výraznejším scénografickým prvkom (scénografia Dušan Krnáč), slúžiacim na vytváranie rôzneho druhu bariér čichráneného územia. Herci po ňom prichádzajú na javisko a ostávajú vo vyhradenom území pre nich určeným Staviteľom. Celýobraz je metaforou života postihnutých a marginalizovaných ľudí. Ostávajú za pomyselnou stenou, bariérou. Staviteľ je ovládajúcimprvkom alegóriou spoločnosti, ktorej sa podriaďujú.Staviteľ sa s ostatnými hercami postupne začína „hrať“ a ukazovať im zlomky/záblesky ich slobody, prípadne si sami hercitúto slobodu ukradomky užívajú. Prvej herečke (Miriam Kujanová) ponúka možnosť prekročiť bariéru a dostať sa do jeho sveta,713 BARBA, E. – SAVARESE, N. Slovník divadelní antropologie. Praha: Divadelní ústav, Nakladatelství Lidové noviny, 2000, s. 21.714 DUBAČOVÁ, V. Terapia divadlom. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 2013, s. 29.715 KRČOVÁ, E. Laureátka Krištáľového krídla Viera Dubačová: Divadlo z Pasáže je moja rodina. In: Pluska [online]. 2013 [cit. 2013-10-20]. Dostupné na internete:http://www.pluska.sk/soubiznis/domaci-soubiznis/laureatka-kristaloveho-kridla-viera-dubacova-divadlo-z-pasaze-je-moja-rodina.html337