Minority v subsytéme kultúry

proto skutečně jiného nechápeme, nevěříme, že to nedělá schválně a přemlouváme ho, ať toho nechá. V konformistické kultuřemůže být jinakost více méně tolerované provinění, v kultuře voyeurské může být atrakcí. V archaické kultuře byli jiní vyvolencibohů, a když jinakost pochopíme jako úděl, vidíme, jak blízké si jsou nadání a handicap (...) Handicapovaný je jediněční nechtě.Talentovaný svou jedinečnost často chápe jako zásluhu.“ 730 Vystihuje tu prinajmenšom vzácnosť a jedinečnosť v neobyčajne obdarenomnadaní „iných“, znevýhodnených v kontexte všeobecnej dimenzie tvorivosti. „Iná“ kreácia tvorcov prichádza, resp. sadostavuje ako zreteľná kompenzácia, katarzný ventil či sublimácia do často ojedinelej výpovede, umeleckej artikulácie.Rozlišovacím kritériom je tu viac-menej zreteľná otvorenosť, alebo uzavretosť určitého spoločenstva (divadelnej skupiny,spoločenstva a pod.) pri príprave, ako aj v samotnom účinku konkrétneho divadelného diela.Minoritné divadlo by sme mohli kategorizovať na:a) uzavreté minoritné divadlo – nachádzajúce svoje témy vo vnútri komunity a komunikujúce iba v rámci nej;b) otvorené minoritné divadlo – ktoré je síce nositeľom určitej vyhranenej, osobitej minoritnej inakosti a zároveň jeurčené i pre širšie publikum.Istá analógia sa tu zjavne môže črtať s pomenovaním obdobia normalizácie v slovenskej divadelnej kultúre: „otvorené divadlov uzavretej spoločnosti“, ktoré výstižne v tom čase nazval francúzsky teatrológ Georges Banu. Editor rovnomerného zborníkaVladimír Štefko jeho označenie ešte spresňuje: „... otvoreným bolo podľa jeho poznatkov divadlo celého východného bloku v časetotality, ktoré čerpalo svoju energiu zo života, z každodennosti a zvolilo si polemickú platformu: kritiku oficiálneho modelu svetai nadiktovaného konceptu umenia. V súboji s cenzúrou si vytvorilo jazyk okľuky, metafory.“ 731 Naopak, v súčasnej pluralitnej,demokratickej spoločnosti môžeme hovoriť o extenzii divadla navonok k rozmanitým aspektom komunikácie v jej rôznorodýchmodusoch i dimenziách. Skôr by sme mohli uvažovať o zrejmej otvorenosti a uzavretosti konkrétnej divadelnej skupiny smeromk určitej vrstve diverzifikovaného publika. Spoločnosť už nie je uzavretá. To divadlo sa marginalizuje v subsystéme kultúry.Napríklad divadlo nepočujúcich je v istom smere „uzavretým“ divadlom v komunikácii s väčšinovým publikom. Využívatotiž dorozumievací jazyk posunkovej reči (domácej, príp. internacionálnej). Publikum (prioritne nepočujúce) tohto vyhraneného,minoritného typu divadla je v tomto prípade výsostne adresné (tvoriace uzavretú komunitu, dohovárajúcu sa určitýmikomunikačnými nástrojmi a pod.). Pokiaľ sa však príslušná komunikácia v podobe posunkovej reči presúva do štylizovaného„baletu rúk“, stáva sa divadlo nepočujúcich metaforickejším, univerzálnejším pohybovým (fyzickým) divadlom, určeným i mimominoritný rámec komunity, teda väčšinovému publiku. Medzi etablované minoritné divadlo nepočujúcich na Slovensku patrínajmä Divadlo Tiché iskry, ktoré je svojím spôsobom viac otvoreným divadlom v komunikačnom procese. „Vzniklo v roku 2003,tvoria v ňom nepočujúci umelci Peter Vrťo a Jozef Rigo, absolventi Janáčkovej akademie umění Brno – Katedry výchovné dramatikypro neslyšící, ktorí prezentujú svoje predstavenia v posunkovej reči. Snažia sa podnietiť a zvýšiť záujem nielen nepočujúcich,ale aj ostatných divákov o ich tvorbu, o divadlo vôbec, o kultúrne a vzdelávacie podujatia, ktoré riešia problémy komunitynepočujúcich.“ 732Okruh minoritného divadla závisí aj od spôsobu, orientácie na konkrétneho prijímateľa, diváka, ktorému je zväčša poskytnutášpecifická divadelná poetika. Čím viac je minoritné divadlo vo svojej odlišnosti s ňou späté, tým viac potvrdzuje aj svojeintegračné funkcie a ciele. Závisí len od tvorcov, či sa budú svojím vyhranením otvárať iba istej menšinovej skupine, alebo ichbude zaujímať i širšie určené obecenstvo. Niekedy práve na adresnosti obecenstva nezáleží. Minoritný aspekt divadla môže spĺňaťuž len osobitá tematika, ktorá je nielen nezvyčajná, zohľadňujúca osobitú, veľmi okrajovú (marginálnu) problematiku a s ňousúvisiace úzko špecializované zameranie.V tejto pomerne často sa vyskytujúcej uzavretosti minoritného divadla môžeme vidieť čím ďalej, tým viac rozrastajúcusa tendenciu „inej“ divadelnosti. Nie je to divadelnosť v konvenčnom zmysle slova. „Iné“ divadlo (máme na mysli minoritné730 PILÁTOVÁ, J. Hnízdo Grotowského. Na prahu divadelní antropologie. Praha: Divadelní ústav, 2009, s. 351.731 ŠIMKOVÁ, S. Otvorený výskum. In: ŠTEFKO, Vladimír (ed.). Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti. Bratislava: Tália-press, 1996, s. 3.732 DUBAČOVÁ, V. Terapia divadlom. Nitra: Ústav literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF, 2013, s. 75.345