Minority v subsytéme kultúry

číry nezmysel. Ak príslušné orgány a inštitúcie nekonajú, tak sa nečudujme, že sklamanie z „nečinnosti“ kompetentných priochrane kultúrneho dedičstva a hodnôt majority môžu vyústiť do potreby vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Len nedávnosme boli svedkami šialenej streľby nórskeho extrémistu Andersa Breivika, ktorý v mene „ochrany svojej kultúry“ so zbraňou v rukáchišiel zabrániť rozmachu (podľa jeho úsudku nebezpečného) multikulturalizmu. Pravdou však je, že presvedčenie extrémistovo škodlivosti kultúrneho pluralizmu môže byť posilňované aj výrokmi niektorých politikov, napríklad konštatáciou AngelyMerkelovej, že multikulturalizmus zlyhal. Z uvedeného, i z narastajúceho počtu prívržencov extrémistov vyplýva, že vyhláseniačelných politikov (aby sa predišlo ich dezinterpretácii) je potrebné širokej verejnosti sprostredkovať aj s uvedením kontextu,v ktorom boli vyslovené.Konflikty vyvolané prítomnosťou príslušníkov odlišných kultúr v našom kultúrnom areáli sú potvrdením toho, že človek –ako spoločenský tvor a ako príslušník konkrétneho spoločenstva – si vytvára svoj vlastný kultúrno-spoločenský systém, svojindividuálny i kolektívny rebríček hodnôt, ktoré mu ako kultúrne dedičstvo odovzdali jeho predkovia a ktoré prostredníctvomsocializácie, enkulturácie a inkulturácie si osvojuje a dotvára. Kolízie nekompatibilných hodnôt, noriem, pravidiel, vzor(c)ov;pocit ohrozenia kultúrou „votrelcov“ môžu vyústiť do rôznych násilností a iných prejavov intolerancie. Ignorovanie napätýchkultúrno-spoločenských vzťahov; podceňovanie problémov kompetentnými orgánmi (ako sme na to už vyššie poukázali) samôžu vymknúť kontrole a prekročiť hranice únosnosti.Máme sklony k tomu, aby sme brutalitu a neľudskosť samozvaných „ochrancov“ spoločnosti a jej kultúry považovali zaskrat; za daň, ktoré koexistencia odlišných spoločenských societ, kultúr či etník prináša. Vo svojej podstate však tu ide o prejav zúfalstva,bezradnosti a beznádeje neslobodne sa cítiacich ľudí. Je to volanie o pomoc, signál, že už aj doteraz tolerantní a pevne nazemi stojaci jedinci strácajú pôdu pod nohami a cítia sa byť obeťami svojej „príliš“ benevolentnej kultúry/spoločnosti. Je načasesi uvedomiť, že tiché prizeranie sa takýmto „čistkám“ v očiach ostatného sveta z nás robí nevšímavých ľudí, ba až komplicovintolerantných jedincov.Na základe uvedeného konštatujeme, že medzi ciele občianskeho vzdelávania treba zaradiť aj korekciu narušených interpersonálnychkontaktov v multikultúrnom/multietnickom priestore, pričom v rámci prevencie je potrebné sa zamerať aj nadiagnostikovanie ich spúšťačov/príčin.Pojmy tolerancia, intolerancia, inakosťPodľa Palouša znášanlivosť pripúšťa odlišné správanie, postoje, názory iných ľudí. 1033 V historickom kontexte apely k toleranciisa skôr orientovali na cirkevno-právne a štátno-právne spory, o čom svedčí aj Lockeov model tolerantnej spoločnosti, podľaktorého cirkvi majú existovať oddelene od štátnej moci bez toho, aby disponovali mocenskými prostriedkami, štát zas nemáprávo zasahovať do oblasti viery a ovplyvňovať náboženský život občanov. 1034 Potrebu udržať krehkú rovnováhu medzi svetskoua cirkevnou mocou podporuje aj Tolerančný patent, vydaný Jozefom II. v roku 1781. Dnes slovo znášanlivosť rezonuje najmävo verejnom živote: toleranciu obyčajne spájame s politickou slobodou, rasovou, kultúrnou, rodovou a ideologickou egalitoua v neposlednom rade so slobodou slova.Slovo intolerancia (neznášanlivosť) používame na označenie negatívnych postojov k odlišným kultúrnym a spoločenskýmnázorom, elementom, komponentom. Svojou entitou je opozitom slova tolerancia, vzťahuje sa na nerešpektovanie inakosti. Žiaľ,intolerancia inakosti je častým problémom multikultúrnej spoločnosti, ktorá pre svoju kultúrno-spoločenskú pestrosť a mnohorakosťje vystavovaná mnohým jej podobám a prejavom.Pod inakosťou v tomto príspevku rozumiem tie odlišné kultúrno-spoločenské fenomény, elementy a produkty, ktoré sado štruktúry pôvodnej kultúry dostali prostredníctvom minorít alebo migrujúcich skupín. Teda tie komponenty kultúry, ktorýchodlišný pôvod je evidentný a ktoré svojím charakterom, obsahom, významom a formou sa líšia od kultúrno-spoločenských1033 Pozri: Palouš, R. Poznámky k problému tolerance. Praha: Akademie, 1995, s. 240.1034 Pozri: PINC, Z. Fragmenty k filosofii výchovy. Praha: OIKOYMENH, 1999, s. 88.457