Minority v subsytéme kultúry

V slovenskom jazykovom prostredí sa okrem cirkevnej slovančiny počas liturgických obradov ako jazyk čítaní z evanjelií a z knihyApoštol používa slovenčina aj v pravoslávnej cirkvi. Treba pritom poznamenať, že pravoslávna cirkev je v používaní cirkevnoslovanskéholiturgického jazyka tradičná, až rigorózna.Veriaci cirkvi byzantsko-slovanského obradu vo východoslovenskom kultúrnom prostredí používali vo svojom súkromnomstyku materinský jazyk (slovenské, rusínske, ukrajinské nárečia a pod.) a pri bohoslužobných obradoch používali cirkevnúslovančinu. V písanej podobe sa však uplatnila taká podoba jazyka, ktorá stála medzi liturgickým a ľudovým jazykom. Používaniepísanej (písomnej), resp. knižnej podoby jazyka súviselo s jej spoločenským uplatnením sa mimo liturgického prostredia.Cyrilské písmo sa v prostredí gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku používalo napríklad v administratívno-právnej spisbe, najmävo vizitačných protokoloch, vyhláseniach, kurensoch, matrikách, hramotároch, v zápisoch hospodárskej agendy i ostatnejkorešpondencii. Ďalšiu skupinu cyrilikou napísaných pamiatok tvoria literárne, výkladové i náučné texty, napríklad polemickéspisy o únii, tiež didaktická a edukačná tvorba, receptáre, spevníky paraliturgických piesní, rozličné katechizmy, gramatiky,opisy dejín miestnej cirkvi, cestopisy a pod. Uplatňovanie sa miestnej jazykovej i kultúrnej tradície dokladuje napríklad kázňovátvorba, ide najmä o rukopisné Ladomírovske poučiteľné evanjelium zo 17. storočia, poučiteľné evanjelium Ivana Kapišovskéhoz rokov 1640 – 1643, Uglianske poučiteľné evanjelium zo 17. storočia či poučiteľné evanjelium Klimenta Bukovského zo začiatku18. storočia. Okruh týchto rukopisných poučiteľných evanjelií východoslovenskej a podkarpatsko-ruskej proveniencie dopĺňaaj rukopis zo 17. storočia, ktorý sa zachoval v kláštornej knižnici v dedine Malé Berezné neďaleko Užhorodu a tiež aj Ňagovsképonaučenia z rokov 1757 – 1758. K významným dokladom o uplatňovaní naratívov v rámci kázňovej tvorby patria ponaučeniazo 17. storočia z dediny Hrabské v Šariši, tiež výklady a ponaučenia Štefana Plavianského z roku 1668, ktoré sú uložené v knižniciTovarišstva Tarasa Ševčenka vo Ľvove. Výskum cyrilských postíl a ponaučení k evanjeliovým perikopám a výkladových textovponúka ďalšie možnosti pre pochopenie vzťahu medzi liturgickým jazykom a miestnym nárečím.Osobitnú skupinu tvoria cyrilské texty zapísané v šarišsko-zemplínskom variante slovenčiny. Do tejto skupiny patria ajcyrilské texty napísané v západoslovenskom variante kultivovaného jazyka. Korene západoslovenského variantu kultivovanejslovenčiny treba hľadať vo vzdelaneckom prostredí jezuitskej trnavskej univerzity, kde popri kňazoch latinského obradu študovaliaj klerici byzantsko-slovanskej obradovej tradície. Západoslovenský variant kultivovaného jazyka teda dobre poznali aj klericibyzantského obradu.Všetky tieto cyrilské pamiatky v ľudovom jazyku i v liturgickej cirkevnej slovančine patria aj do kontextu slovenskéhokultúrneho dedičstva. Na margo tejto problematiky si dovolíme ešte uviesť skutočnosť, že všetky religiózno-obradové prostredia,či už to sú slovenskí protestanti (kalvíni, luteráni), katolíci, gréckokatolíci či pravoslávni, všetci tvoria jeden jazykový celok,ktorého zjednocujúcim znakom nie je liturgický jazyk, napr. biblická čeština alebo cirkevná slovančina. Zjednocujúcim znakomslovenského jazykovo-kultúrneho prostredia vždy bola a podnes je akákoľvek podoba národného jazyka – slovenčina, ktorou sabolo a je možné dorozumieť v rozličných oblastiach každodenného života. Vplyv slovenského jazykového prostredia i jazykovéhovedomia slovenských používateľov na liturgický jazyk cirkvi, či už ide o cirkevnú slovančinu u gréckokatolíkov o biblickú češtinuu protestantov, je toho jasným dôkazom. Podobne ako biblickú češtinu u slovenských protestantov, ani cyriliku a liturgickú cirkevnúslovančinu používanú v prostredí gréckokatolíkov nemožno pokladať za jediné kritérium, podľa ktorého by sa dala spoľahlivourčiť kultúrna, jazyková alebo etnická príslušnosť jej používateľov. Aj liturgický cirkevnoslovanský jazyk teda svedčí predovšetkýmo príslušnosti k obradovému prostrediu a cirkevnej tradícii.V jazyku takýchto cyrilských pamiatok a textov sa preto uplatňujú znaky jazykovo-kultúrneho úzu miestneho prostredia,ktorý bol určujúci a ovplyvňoval pisára (či autora) podľa zásady: Nepíšeme tak, ako hovoríme, ale píšeme tak, ako čítame.Aj takýmto spôsobom sa formovalo a posilňovalo vedomie tradičnej kultúry založenej na príslušnosti k religióznemu čispoločenskému kontextu. Z pohľadu slovenskej filológie cyrilské písomností späté so Slovenskom sú veľmi cenné, lebo obsahujúzáznamy jazykových prejavov miestnych používateľov i pôvodcov. Vďaka takýmto textom si možno utvoriť obraz o aktuálnejmiestnej jazykovej, kultúrnej i spoločenskej situácii a tradícii. Nemožno ich preto skúmať bez znalostí lokálnej jazykovej,historicko-spoločenskej i religióznej situácie. Významnú úlohu tu preto zohráva komplexný pohľad, ktorý utvára predpoklady pre38