Minority v subsytéme kultúry

Ďalším dôvodom, prečo lexikálne prostriedky väzenskej reči sú všeobecne ťažko zrozumiteľné a prečo sa v minulosti generalizovaliza prostriedky argotu, je multilingválnosť tohto sociálneho prostredia. Historicky a spoločensky podmienený bilingvizmus,resp. multilingvizmus podnes utvára podmienky na obohacovanie lexiky väzenskej reči. Podmienky pre historickypodmienenú multilingválnosť boli utvárané najneskôr v 2. polovici 19. Storočia, napríklad prvé habsburské väznice v Leopoldovea Ilave sa stali nápravnými zariadeniami s pôsobnosťou pre celé Rakúsko-Uhorsko a úradnými jazykmi v nich bola nemčinaa neskôr maďarčina.Najmä po roku 1945, resp. 1948, sa do slovenských väzenských ústavov dostalo mnoho ľudí z Česka a, zasa naopak, odsúdeníSlováci putovali do českých väzníc alebo pracovných táborov. Demografická štruktúra väzníc sa výrazne menila v 50. rokoch20. st. – najmä z hľadiska príslušnosti väznených osôb k národnému jazyku. Navyše, radikálne sa zväčšil aj počet osôb vo výkonetrestu vo všetkých väzenských zariadeniach na Slovensku i v Česku. Väznice sa tak stali pomerne uzavretými jazykovo-sociálnymisystémami, kde sa do aktívneho kontaktu dostávali nielen slovenčina, čeština a v starších obdobiach aj nemčina a maďarčina,ale aj ďalšie jazyky, osobitne rómčina. Neraz sa preto stávalo, že lexikálne prvky týchto jazykov sa dostávali do slovníka väzenskejsubkultúry. Nemožno však jednoznačne tvrdiť, že to bolo z dôvodu „stajňovania“ komunikácie, ako to naznačuje P. Odaloš (1997,s. 52), ale pripustiť treba aj prosté úsilie o ekonomizáciu či ozvláštnenie komunikácie, ako je to aj v iných slangoch, čo napokonvidno aj v zachovaní významu slov, aký mali v jazyku, z ktorého do väzenského sociolektu prešli.Osobitné a exkluzívne postavenie v sociolekte väzenskej subkultúry majú slová pochádzajúce z rómčiny. Na jednej straneje to do istej miery prirodzený odraz profilu klientely väzenského systému, na strane druhej prijímanie slov z rómčiny mohlo byťpôvodne motivované aj úsilím po utajení obsahu komunikácie alebo prostým prijímaním takýchto slov s úmyslom zexkluzívniťslovník väzenskej subkultúry: čúro nôž, devla boh (najčastejšie v povzdychu: Ó, devla! Ó, bože), balevas - slanina (< bale < baloprasa), kandel (te khandel zapáchať) – zápach v cele, kašuko – nahluchlý, kóro – slepý, [o] máro – chlieb, pangel (< phándlo;phanglimo väznica) – policajt, strážca ZVJS, púlo – výkal, báro gan(g)stro – väzeň stojaci v hierarchii subkultúry na najvyššíchmiestach, napr. má majetky, dikel (te dikhel pozerať sa, vidieť) priezorník v cele ÚVV. Pôvodne argotickú povahu mohlo maťrómske slovo arak (pozor; používa sa vo funkcii výzvy). Časť špecifických lexikálnych prostriedkov, ktoré formovali jazyk väzenskejsubkultúry v minulosti, zostali v ňom aj naďalej, hoci sa mohli do väzenskej reči včleniť až druhotne z iných slangov, a tu mohlipozmeniť významovú štruktúru, ktoré mali slová v pôvodnom sociolekte.Väčšina z lexikálnych prostriedkov, ktoré môžeme označiť ako typické pre väzenskú reč, má domáci pôvod. Slangové (príp.pôvodne argotické slová) najčastejšie vznikali týmito spôsobmi:a) rozšírením sémantickej štruktúry (neraz na princípe metafory alebo metonymie, napr. nafta, ropa káva alebo silný čaj,rakvička menší typ väzenskej postele, ponorka eskortný autobus, ušaňa lacná a nie chutná klobása, vianočka človek, ktorývo výkone trestu strávil jeden rok < synekdochicky Vianoce, diera miesto výkonu disciplinárneho trestu, mesiačkar človeks krátkym trestom odňatia slobody, neprevyšujúcim spravidla jeden rok a pod.),b) deformovaním, skracovaním slov, prípadne aj združených pomenovaní a deriváciou (ponorák ponorný varič; matroš