Minority v subsytéme kultúry

a v neposlednom rade korekciu naštrbenej dôvery a negatívnej skúsenosti sociálne vylúčenej osoby pri pokusoch začleniť sa dospoločnosti. Aby sa predchádzalo takýmto situáciám, je potrebné, aby štát a kompetentné orgány kládli väčší akcent na ochranua začleňovanie kultúrne a sociálne znevýhodnených sociálnych skupín do spoločnosti.Za efektívny prostriedok prevencie a eliminácie nežiaducich kultúrno-spoločenských fenoménov považujem cieľavedomúedukáciu obyvateľstva zameranú na formovanie kultúrne a morálne vyspelej, „zdravej“ spoločnosti. Som presvedčená, že ibavzdelaný a sebavedomý človek nachádza svoje miesto a uplatnenie v spoločnosti; je schopný uvedomiť si svoje kvality, jedinečnosťa kultúrno-spoločenskú dôležitosť. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné, aby enkulturácia a socializácia obyvateľstva sa realizovalinielen v intenciách inštitucionalizovaného vzdelávania, ale aj na úrovni rodiny a celej spoločnosti. Občianske vzdelávanieby malo prebiehať v súlade s výchovou k humanizmu a – ako na to poukazoval aj Albert Schweitzer – so vštepovaním úctyk životu 1031 . Prostredníctvom takto orientovanej výchovy si okrem všeľudských hodnôt, pravidiel a noriem osvojujeme si ajvlastnú kultúru, naučíme sa ctiť si, zveľaďovať a ochraňovať jej umelecké, morálno-etické a spoločenské výtvory. Zároveň tým,že si uvedomujeme význam svojej (sub)kultúry a jej produktov v našom živote, pochopíme, že každý národ má svoje vlastnékultúrno-spoločenské hodnoty a produkty, ktoré je takisto potrebné rešpektovať a ochraňovať.Sociálne a kultúrne tenzie v spoločnosti vyvolávajú aj autoritatívni vodcovia a politici, ktorí nedokážu prekročiť svoj vlastnýtieň. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sa kontúry kultúrnej politiky určovali nielen v súlade s požiadavkami a potrebami majoritnéhoobyvateľstva, ale aby sa pri jej koncipovaní sledovali aj širšie kultúrno-spoločenské záujmy. K základným požiadavkám fungovaniaemancipovanej spoločnosti pri zabezpečovaní bezproblémového spolužitia členov odlišných subkultúr patrí zbaveniesa predsudkov voči nositeľom iných (sub)kultúr a predstáv o vlastnej dokonalosti a neomylnosti. Je však prinajmenšom naivnádomnienka, že absolútne tolerovanie odlišného je prejavom veľkorysosti, zárukou sociálnej a kultúrnej harmónie a zábezpekoustability spoločnosti. Práve naopak. Prehliadať to, čo dominantnej kultúre a jej systému/štruktúre škodí a ubližuje, môže maťďalekosiahle negatívne následky. Niektorí spoločensky neprispôsobiví jedinci majú totiž sklony k tomu, aby benevolentný sociálnysystém tolerantnej spoločnosti zneužili. Parazitovať na „štedrom“ systéme sociálnej pomoci a profitovať z benevolenciespoločnosti, podávajúcej pomocnú ruku sociálne slabším je však prejavom „malosti“. Je potrebné si uvedomiť, že fenomén „parazitizmu“,ktorý má navyše rastúcu tendenciu, je častým zdrojom averzie voči „pijaviciam“ a ako taký môže ľahko prerásť hraniceúnosnosti. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné určiť aj manévrovací priestor a vyznačiť mantinely jednotlivých (sub)kultúr, čižezadefinovať pravidlá koexistencie príslušníkov nielen sociálne, ale aj kultúrne odlišných spoločenských skupín.Symptómom kultúrneho a sociálneho napätia v intolerantnej spoločnosti je i pocit neslobody, ktorý môžu vnímať tak jednotlivciako aj príslušníci niektorých kultúrno-spoločenských skupín ako dôsledok diferenciácie pospolitosti. Tolerancia, ako toakcentuje aj M. Hargašová, musí byť aj o kompromisoch, bez jednoznačných víťazov a porazených. 1032 Iste, tolerantná komunitasa vždy bude usilovať o spoločenskú rovnováhu, vzájomnú úctu a rešpekt. Úctu a uznanie si však nemožno vynútiť, treba si ichzaslúžiť.Kým priemyselná a hospodárska unifikácia už s väčšími/menšími úspechmi prebieha, kultúrna integrácia – nech sa užopiera aj o tie najoptimistickejšie teórie hlásajúce toleranciu voči inakosti a nech je vynaložené aj to najväčšie úsilie na vytvoreniespoločného kultúrno-spoločenského modelu, ktorý by rešpektoval kultúrnu rôznorodosť s cieľom nenarušiť integritu odlišných(sub)kultúr koexistujúcich v tom istom kultúrno-spoločenskom priestore – nemôže byť garanciou kultúrnej egality, ani kultúrnejsuverenity či autonómie. Garantovať rovnoprávnosť etnických spoločenstiev, ktorých kultúrno-spoločenské hodnoty a životnýštýl sú dichotomické; vedieť prijať a rešpektovať diametrálne odlišnú (sub)kultúru vo svojom kultúrnom okruhu nedokáževyriešiť žiadny politický dohovor ani medzinárodný dokument. Násilná a neraz i dobre mienená, no nepripravená integrácia1031 „Úcta k životu nastoľuje taký ideál materiálneho a duchovného bytia človeka, v zmysle ktorého by všestranným rozvinutím svojich schopností a v čonajväčšej materiálnej a duchovnej slobode bojoval o to, aby bol úprimný k sebe samému a aby poskytoval úprimnú a nápomocnú účasť každému živémustvoreniu navôkol. (...) Pravá ľudskosť má preňho znamenať byť etickým v hlbokom prisviedčaní svetu a životu úcty k životu.“ (SCHWEITZER, A. Kultúraa etika. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986, s. 382.)1032 Pozri: HARGAŠOVÁ, M. Tolerancia a jej hranice. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1997, 60 s.455