Minority v subsytéme kultúry

Obr. 2 KUCAPACA (Divadlo bez domova Bratislava, réžia: Magdaléna Komárová a Patrik Krebs). Divadelné predstavenie z dňa 7. 11. 2012v Univerzitnom tvorivom ateliéri FF v rámci projektu Vzdelávanie divadlom. Snímka: Łukasz Wojciechowski.Za taktiež príbuznú poetiku minoritného divadla možno považovať i nezávislé divadlo Pôtoň (Centrum kreativity a umeniaBátovce), ktoré síce neprejavuje komunitný charakter rozvíjanej autorskej divadelnej tvorby, no kontinuálnou výskumnoučinnosťou k nej nesporne inklinuje. Režisérka Iveta Ditte Jurčová a scenárista, dramaturg Michal Ditte, prinášajú najčastejšieokrajové témy o menšinách (napr. inscenácie: Terra Granus, Psota a i.), avšak nie pre menšiny. Je týmto spôsobom „otvoreným“divadlom. Zaujímaním sa o raritné, často tabuizované témy poskytujúce tvorivý, heuristický materiál ako inšpiratívny podkladk ďalšiemu autorskému spracovaniu. Napríklad aktuálna problematika prehlbujúcej sa chudoby na Slovensku, pozorovaná v TekovskýchLužanoch, sa objavila o. i. v inscenácii Psota (Divadlo Pôtoň, Bátovce 2012, réžia: Iveta Ditte Jurčová). V inscenácii TerraGranus (Divadlo Pôtoň, 2008, réžia: Iveta Ditte Jurčová) sa predovšetkým skúmala kontroverzná tematika Benešových dekrétov,tzv. repatriácií a citeľných dosahov i na aktuálnu súčasnosť dotknutých oblastí prevažne južného Slovenska. V oboch prípadochide o nevšedné, okrajové témy, ktoré sa svojou povahou približujú k minoritným okruhom spracovávaných námetov v slovenskomdivadle. Režisérka I. Ditte Jurčová spolu s M. Ditte k nim programovo smerujú, čím evidentne nasledujú minoritnúšpecifikáciu, ojedinelosť, výskumnú líniu autorskej činnosti v tomto nezávislom spektre tvorby.Svojbytnú podobu minoritnej orientácie divadla ako takého prezentuje už takmer jedno desaťročie režisérka a dramatičkaIveta Škripková v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Cieľavedome sa usiluje o presadenie prevažne ženskej tematiky,rodovo citlivej inklinácie v zobrazovaní ženského sveta výsostne ženskou optikou nazerania v snahe o prekonanie modelovýchschém, bariér a stereotypov, pretrvávajúcich v predsa len konzervatívnejšej slovenskej spoločnosti. V tomto prípade nejde čistoo feministické divadlo ako skôr o genderové (rodové), prípade gynokritické divadlo. Konkrétne divadelné projekty režisérkyI. Škripkovej v minimálne slovenskom kontexte predstavujú významnú, raritnú profiláciu, zastúpenie v jednotlivých rodovo korektnýchexkurziách do ženskej introspekcie, ženami videných, reflektovaných stereotypoch, modeloch a schémach v zaužívaneja niekedy i hlboko kultúrne zafixovanej tradícii. Príkladom môže byť inscenácia MOCAD(R)ÁMY (Bábkové divadlo na Rázcestí,Banská Bystrica, réžia: Iveta Škripková), v ktorej sa nástojčivým spôsobom prezentuje ženská identita nie v jej stereotypných350