Minority v subsytéme kultúry

Henry Derozio, mladý asistent riaditeľa hindskej akadémie (od 1854 Presidency College) v Kolkate, bol skvelým učiteľomanglickej literatúry a histórie. Sformoval organizáciu s názvom Young Bengal Group, ktorá iniciovala šírenie vlasteneckého duchav jeho rodnom Bengálsku. Tento i ďalšie činy dokazujú, že Derozio bol nadšený bengálsky vlastenec – pritom ale nepísal v bengálskomjazyku – svoje básne písal v angličtine. Bol aj šéfredaktorom anglického denníka The East Indian. Mimo angličtinynevidel reálne možnú cestu k modernite – to však neprotirečilo jeho vlasteneckej vízii. Jeho poetické a redakčné práce námdávajú čiastočnú predstavu o Deroziovej osobnej identite. Výsledky činnosti Derozia ukázali, že osobná identita v sebe nesie obrazo spoločnosti, o sebe, jej historickú skúsenosť. Tá je spojená s určitým jazykom a vzorcom správania, a je tiež tesne spätá s ďalšímiidentifikačnými znakmi skupiny, medzi ktoré patrí aj príslušnosť k určitému územiu.Derozio publikoval nielen viaceré slávne básne (najznámejšia z nich bola Fakeer from Jhungeera) v časopisoch (napr. GrantyIndia Gazette), ale venoval sa prekvapujúco napr. aj dielu nemeckého filozofa Immanuela Kanta (1724 – 1804), ktorý písal o filozofii,etike, náboženstve, práve, prírodných vedách, astronómii a antropológii na konci 18. storočia. Kantovo filozofické myslenie,vrátane jeho príspevkov k metafyzike, epistemológii, filozofii vedy, filozofii dejín, morálnej filozofii, estetike, politike a filozofiináboženstva Derozio, samozrejme, nepredstavoval v celej šírke. Uchvátilo ho však nadšenie z kantovského racionalizmu a jehoteórie morálnej povinnosti, ktorá sa označuje ako „kategorický imperatív“. Derozio aj na tomto poli hľadal syntézu medzi európskymia indickými názormi (medzi „Západom“ a „Východom“) v chápaní spravodlivosti. Jeho želaním bolo dokázať, že pojem„spravodlivosť“ (v súvislosti aj s pojmom „zákon“) je totožný – alebo aspoň podobný – v indickom a európskom kultúrnomdedičstve. Pre Derozia to bol aj pokus o prekonanie problémov s osobnou identitou.Pre pochopenie podstaty spravodlivosti a povahy práva v Indii musíme poznať pôvod termínu dharma, ktorý sa v tomtozmysle prvýkrát objavil v epose Mahábhárata. Do európskych jazykov sa zvyčajne prekladá ako „dobro“ alebo „zákon“. Deroziozastával názor, že starí Indovia skutočne anticipovali kategorický imperatív Immanuela Kanta. Základný princíp dharmy totižmožno vyjadriť slovami: „Čo si želáš pre seba, mal by si želať aj iným, to, čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ostatným.“ Rovnakézákony – podľa starých Indov – pôsobia tak v prírode ako aj v ľudskej spoločnosti, sú rovnocenné. Morálka nie je len morálnysvet ľudí, ktorý by bol akýmsi protikladom k prírodnému svetu. Ľudské práva a ľudská spravodlivosť – to nie je len výsledoksociálneho rozvoja chápaného odtrhnuto od prírody. Ľudské aktivity nie sú izolované od sveta zvierat, rastlín, prírodných prvkova kozmických síl. Inými slovami, existuje len jeden svet, nie je žiadne rozdelenie na „nomos“ a „logos“ ako u Herakleita z Efezu.V tomto jedinom svete ako celku platí iba jedna spravodlivosť a morálka. Derozio pri hľadaní svojej identity prijal celostnú víziusveta, v ktorom sa necíti rozdiel medzi kategóriami, ako sú rasa/etnický pôvod, triedy, národnosti, náboženské vyznanie.Ale starí Indovia neboli spokojní iba s hľadaním akýchsi „zlatých pravidiel morálky“. Podobne ako v Európe filozof ImmanuelKant, aj oni skúmali možnosti dodržiavania týchto pravidiel. Henry Derozio pravdepodobne cítil blízkosť týchto dvoch pojmov.Prijal Kantovo chápanie spravodlivosti a morálnej povinnosti. V duchu európskeho filozofického racionalizmu a humanizmuindický poét reflektoval a kritizoval sociálne postupy, konkrétne sociálne dôsledky náboženského presvedčenia týkajúce sa ortodoxnéhohinduizmu v Kólkate a v Indii všeobecne. Je pochopiteľné, že netradičné a neortodoxné prednášky Henryho Derozia,ktorý bol mimochodom nielen indickým učiteľom, ale aj výborným rečníkom a ohnivým básnikom, vyvolali šok a veľké znepokojenievo vtedajšej ortodoxnej hinduistickej spoločnosti v Kólkate. Bol obvinený z kacírskej propagácie medzi študentmi,z ktorých väčšina prišla z ortodoxných hinduistických rodín. Záležitosť riešil riadiaci výbor Hindu College, ktorý bol ovládanýkonzervatívnymi hinduistami a viedol ho slávny pedagóg Maharaja Radhakanta Deb (1784 – 1867), významný filantrop DavidaHare (1775 – 1842) a pozoruhodný kólkatský vizionár Diwan Baidya Nath Mukherjee. Výsledok: Henry Derozio bol prepustenýz Hindu College v apríli 1831. Opäť mu nevyšlo jedno hľadanie identity. Jeho výpoveď však nemala obmedziť radikálne hnutie.V skutočnosti teraz mal väčšiu slobodu vyjadrovať svoje myšlienky než predtým. Ani nestratil – a to bolo veľmi dôležité – kontaktso svojimi študentmi. Existuje dobrý dôvod veriť, že Derozio bol najväčšou nádejou mladej indo-anglickej literatúry, ale bojovals časom: zomrel náhle a predčasne vo veku dvadsaťdva rokov v decembri 1831 počas epidémie cholery. Indických spisovateľovvšak aj neskôr prenasledovala otázka, čo by to znamenalo pre ich identitu, keby bez výhrad prijali anglické (alebo západné, aleboeurópske) názory!29